To, že ma dokážu zaujať hry rozoberajúce tému duševného zdravia, som spomínal už viackrát. Aj preto som bol zvedavý, ako sa k tejto téme postaví zaujímavo vyzerajúci titul Time to Wake Up. V jadre síce ide o walking simulátor, no vyskúšame si v ňom aj niečo navyše. Dokáže však obstáť v konkurencii podobných titulov a priniesť príbeh, na ktorý budem ešte nejaký čas spomínať?
Recenzovaná verzia: PC
Hlavným hrdinom Time to Wake Up je muž menom Alan. Žije vo svojom apartmáne, kopia sa mu dlhy, takmer nikam nevychádza a postupne sa utápa vo vlastnom živote. Jeho jediným spoločníkom je chatbot menom Tom. V hlave však počuje aj hlas svojho druhého ja, ktoré sa ho snaží povzbudiť, aby vzal život do vlastných rúk a konečne niečo zmenil. Alan ho však ignoruje. Jedného večera si však vezme tabletky, ktoré ho uvedú do oveľa hlbšieho spánku, než pôvodne zamýšľal. Zrazu sa tak ocitá vo vlastnom podvedomí, kde sa bude musieť vyrovnať s dlhoročnými traumami, ktoré si odniesol z detstva. Čaká ho bolestivá cesta plná tých najhorších spomienok, no stačí len žmurknúť a všetko sa môže zmeniť.
Je nás určite veľa, ktorí na základnú školu nespomíname s veľkou láskou. Najmä ak sme sa stali terčom spolužiakov, ktorí nás neustále zosmiešňovali a ponižovali len preto, že sme v niečom trochu vyčnievali. Presne taký je aj Alanov príbeh. Príliš sa ponoril do knihy Hell Is Other People od autora Toma Fiddletona. Dokonca natoľko, že citáty z nej začal považovať za svoju mantru a samotný Tom sa v jeho mysli postupne premenil na skutočného priateľa. S ostatnými ľuďmi príliš nekomunikoval, školským povinnostiam sa veľmi nevenoval a postupne sa z neho stal úplný outsider.
Jeho najväčším nepriateľom bol chlapec menom Billy, ktorý si v triede vybudoval takú silnú autoritu, že dokázal podnietiť aj ostatných spolužiakov, aby Alana šikanovali tými najkrutejšími spôsobmi. Či už išlo o topenie hlavy v záchode, ničenie jeho zápiskov, znehodnocovanie desiaty alebo neustále posmešky. Jedinou osobou, ktorá sa ho v tomto prostredí zastala, bola dievčina menom Hannah. Ako sa však postupne dozvedáme, aj ich vzťah poznačila Alanova posadnutosť Tomom. Najmä vtedy, keď sa od čítania knihy presunul ku komunikácii s chatbotom, ktorého pomenoval po svojom obľúbenom autorovi, a ešte viac sa tak izoloval od okolitého sveta.
Všetko, čo som práve opísal, je v hre zachytené veľmi presvedčivo a navyše spracované pomerne metaforickým spôsobom. Keďže všetko sledujeme z pohľadu Alanovho podvedomia, jednotlivé udalosti pôsobia oveľa väčšie a desivejšie, než by sa mohlo zdať v skutočnosti. Platí to napríklad pri odovzdávaní domácich úloh, hodinách telesnej výchovy, udalostiach na školskom dvore či pri spomínaných toaletách. V nich budeme musieť dokonca doslova plávať a snažiť sa neutopiť. Ide o pomerne intenzívnu pasáž a je až fascinujúce predstaviť si, že podobné situácie môžu byť na školách pre niektorých žiakov každodennou realitou.
Skvelým spôsobom sú navrhnuté aj postavy v Alanovom podvedomí. Vyzerajú totiž ako figúrky s jediným obrovským okom. Má to symbolizovať, že jediným, čo si Alan z ich tvárí skutočne pamätá, sú neustále pohľady, ktorými ho sledovali. A treba uznať, že tento nápad funguje veľmi dobre. Atmosféra je počas celej hry výborná a z jednotlivých scén je cítiť, že si Alan v detstve prešiel naozaj náročným obdobím. Zároveň si však postupne uvedomuje, že svojou snahou o úplnú izoláciu si niektoré problémy do istej miery spôsobil aj sám. Rozumiete mu a dokážete pochopiť jeho konanie, no to ešte neznamená, že s ním musíte vo všetkom súhlasiť.
Príjemne ma prekvapila aj samotná hrateľnosť. Okrem určitej dávky platformingu a riešenia hlavolamov je totiž najzaujímavejším herným prvkom vaše žmurkanie. Vďaka nemu môžete v jednotlivých úrovniach odhaľovať nové cesty, meniť okolité prostredie, odstraňovať prekážky alebo vytvárať plošiny, po ktorých následne prejdete. Mechanika je do hry zakomponovaná veľmi šikovne a v niektorých prípadoch je potrebné žmurknutie aj presne načasovať. Ide o jednoduchý nápad, ktorý však dokáže jednotlivé pasáže príjemne ozvláštniť.
Počas hrania som sa prakticky vôbec nenudil, pretože sa okolo vás neustále niečo deje. Jednotlivé úrovne sa od seba dajú dobre odlíšiť a postupne prinášajú aj nové nápady. Po dokončení častí odohrávajúcich sa v knižnici sa presunieme do počítačového sveta, v ktorom sa na udalosti pozrieme z trochu inej perspektívy. Neskôr pribudne telocvičňa, kde sa každý faul trestá píšťalkou, a ani detské ihrisko sa neukáže ako práve najpokojnejšie miesto. Všade sa niečo deje, každé prostredie pôsobí odlišne, a pritom sa stále pohybujeme iba vo vlastných spomienkach hlavného hrdinu.
Veľmi zaujímavý je aj záver, ktorý prináša prekvapivý zvrat. Ten by som chcel obzvlášť vyzdvihnúť, pretože nielenže výborne dopĺňa hlavnú myšlienku hry, ale prináša aj odkaz, ktorý by si mohli viacerí ľudia vziať k srdcu. Nechcem prezrádzať, o čo konkrétne ide, no istým spôsobom si pri ňom uvedomíte, že svoj život môžeme zmeniť predovšetkým my sami. Je to síce myšlienka, ktorú sme už počuli a videli mnohokrát, no spôsob, akým ju hra podáva, je veľmi efektívny a pôsobí dospelo. Už len tento moment je pre mňa dostatočným dôvodom, prečo by som Time to Wake Up odporučil.
Oceňujem aj dabing, ktorý sa v hre objavil. Postáv tu síce nie je veľa, no hlasovým hercom sa podarilo dodať jednotlivým scénam potrebné emócie. Najvýraznejší je hlas v Alanovej hlave, ktorý sa ho snaží nasmerovať správnym smerom a pomôcť mu prekonať traumy z minulosti. Zaujme aj Hannah, ktorej slová nadobúdajú väčšiu váhu najmä v momente, keď spoznáme niečo z jej vlastného príbehu.
Samotný Alan pritom vo svojom podvedomí zostáva nemý a komunikuje predovšetkým prostredníctvom zápiskov vo svojom denníku. Tie môže, ale nemusí ukázať hlasu vo svojej hlave, ktorý na ne následne reaguje. Je to zaujímavý nápad a hoci neviem s istotou povedať, prečo sa tvorcovia rozhodli pre takýto spôsob komunikácie, možno aj ním poukazujú na Alanove traumy a problémy s vyjadrovaním vlastných pocitov.
Nemôžem však napísať, že som bol zo všetkého nadšený. Nakoniec, len vizuálna stránka je vcelku priemerná. Nechcem pritom tvrdiť, že tu nenájdeme nič zaujímavé, na čo by sa oplatilo pozerať. Práve naopak, hra ponúka niekoľko skutočne silných vizuálnych momentov. Zároveň sa tu však nachádza aj množstvo opakovane využívaných predmetov a niektoré prostredia by si zaslúžili výraznejšiu identitu. Na pohľad síce všetko vyzerá v poriadku, no nejde o dizajn, ktorý by mi ešte dlho po dohraní utkvel v pamäti.
Škoda je aj toho, že niektoré momenty nedostali viac priestoru, aby mohli naplno vyznieť. Viaceré postavy by si zaslúžili výraznejšiu úlohu, prípadne možnosť lepšie pochopiť ich motivácie. Napriek tomu, že som Hannah pochválil, jej rola v príbehu je v konečnom dôsledku pomerne malá. Podobne aj Billy mohol dostať priestor na výraznejšie vystúpenie a stať sa skutočnou prekážkou, ktorej by musel náš hrdina čeliť. Pokojne si viem predstaviť aj nejaký symbolický súboj s bossom, v ktorom by sa Alan musel vyrovnať s tým, čo pre neho Billy predstavuje. Takéto momenty mohli celému príbehu dodať ešte väčšiu intenzitu.
V titule sa nachádza aj niekoľko hlavolamov, ktoré budete musieť vyriešiť. Občas sa nájdu pasáže, pri ktorých som vôbec netušil, čo mám vlastne robiť, pretože hra vaše nedokáže dostatočne usmerniť. Najviac som to pociťoval pri hádankách s vodovodnými rúrami alebo v časti, v ktorej treba praskať balóny. Je, samozrejme, potrebné všímať si detaily a pozorne sledovať svoje okolie, no niekedy je to náročnejšie, než sa na prvý pohľad zdá. Predovšetkým preto, že musíte najskôr pochopiť, čo od vás hra vlastne očakáva a akým spôsobom máte jednotlivé situácie riešiť.
Napriek uvedeným nedostatkom je však Time to Wake Up veľmi solídnym titulom, ktorý má dokázal zasiahnuť. Vďaka zaujímavému prostrediu, silnému príbehu a niekoľkým kreatívnym nápadom ide o hru, ktorá dokáže zapôsobiť. Niekedy skrátka musíme prespať tú najväčšiu nočnú moru, aby sme sa mohli zobudiť do krajšieho rána. Stačí len nájsť odvahu a mať pri sebe niekoho, kto pri nás bude stáť. A netreba zabúdať, že niekedy môže jedno žmurknutie zmeniť celý svet.
