Medzi hrami sa občas nájdu aj celkom netradičné projekty, ktoré posunú ich záujemcov do trochu iného sveta. V prípade Radiotext sme sa mohli dostať do sveta, kde počítačom primárne dominujú správne napísané texty a príkazy. Vrátime sa tak do sveta čiernej a zelenej, kde záleží len na nás, či sa rozhodneme získať pre ľudstvo stratenú slobodu. Druhá možnosť je totiž taká, že nám jedného dňa počas práce vybuchne pod nohami bomba.
Recenzovaná verzia: PC
Debutový titul tvorcu Alpa Arslana ukazuje hneď v úvode celkom solídny potenciál. Atmosféra čiernej obrazovky, na ktorej sa neustále objavuje veľké množstvo textu a prostredníctvom ktorej môžeme komunikovať s postavami hackerov, je vskutku skvelá. Chvíľami to môže vyvolať pocit, akoby sme sa ocitli niekde vo svete Matrixu a je len na nás, či sa pridáme k revolúcii, alebo ju odmietneme. Králičia nora je však niekedy príliš zaujímavá na to, aby sme sa ju nerozhodli preskúmať o niečo viac. A tak sa postupne ponárame hlbšie do sveta, ktorý je fascinujúci, no súčasne aj nebezpečný.
Hneď na úvod by som mal každopádne zmieniť, že od Radiotext rozhodne nesmiete očakávať veľkú otvorenosť. Prostredie je obmedzené na váš monitor, ktorý si môžete maximálne prispôsobiť. Všetko ostatné sa odohráva už len na obrazovke pred vami. Autor odporúča na ideálny zážitok používať iba klávesnicu a musím uznať, že to malo svoje unikátne čaro. Čakalo na mňa veľké množstvo písania textov a posúvania sa medzi jednotlivými oknami pomocou tabulátora. Platí však, že myš funguje a v niektorých momentoch vám môže prácu aspoň trochu zjednodušiť. Najmä vtedy, keď budete chcieť niečo vyhľadať v aplikácii „FreeDictionary“.
Spočiatku som sa trochu obával, že celá hra bude postavená primárne na dialógoch s rôznymi postavami okolo vás, ktoré používajú Radiotext. Taký je totiž dojem, ktorý hra na začiatku vytvára. Postupne sa však ukáže, že ponúka oveľa viac než len komunikáciu. Naučíte sa pracovať s textovými šiframi, dekódovať ich a dokonca som si mohol vyskúšať aj prerušiť frekvenciu, na ktorej vysokopostavený člen vlády prenášal dôležitú reč. Naučiť sa niektoré veci si vyžaduje trochu času, no pokiaľ budete dobre pracovať s informáciami a nepreskočíte nič podstatné, nakoniec sa k riešeniu dopracujete. Platí však, že niektoré hlavolamy sú jednoduchšie a iné náročnejšie. Najzaujímavejším momentom bolo pre mňa dešifrovanie správy pomocou morzeovky, ktoré vyústilo do veľmi zaujímavého stretnutia.
Celkom ma zaujal aj samotný príbeh Radiotextu. Máte tu dve skupiny hackerov, ktorým ide o rovnaký cieľ, no využívajú na to trochu odlišné metódy. V mnohom mi to pripomenulo svet, ktorý vytvoril seriál Mr. Robot. Namiesto toho, aby sme všetko len zdiaľky sledovali, môžeme mať priamo pocit, že sme zapojení do akcie. Cez postavy ako Sky alebo Flynn sa dozvieme veľké množstvo kľúčových detailov a zároveň to budú práve oni, ktorí nám zadajú jednotlivé úlohy. Napriek pozitívnym dojmom však hra trochu naráža na niekoľko mantinelov, ktoré jej bránia stať sa ešte kvalitnejším titulom.
Prvým aspektom je komunikácia s postavami, ktorá je tradične veľmi naskriptovaná a hra vám nedovolí napísať čokoľvek iné, než to, čo by ste mali. Dokonca vám priamo predpíše možnosti, ako môžete odpovedať. Je mi jasné, že autor nemohol naprogramovať umelú inteligenciu, ktorá by dokázala odpovedať na každú našu reakciu, no vždy som radšej, ak môžem mať možnosti trochu otvorenejšie. Najmä ak mám mať pocit, že komunikujem s reálnym človekom a mám k tomu k dispozícii kompletnú klávesnicu. Je to možno odo mňa trochu nefér, no v tomto ohľade by som si prial o niečo viac možností.
Hra by vám tiež mohla trochu viac pripomínať, že môžete používať aj funkciu „disconnect“ na zatváranie nepotrebných okien. Tak nejak som si zvykol, že ponúka možnosti toho, čo môžete napísať priamo v textovom riadku, a na túto funkciu som úplne zabudol. Ostal som následne trochu otrávený z veľkého množstva otvorených okien, cez ktoré som sa musel dlho preklikávať, a vedelo to byť vcelku otravné. Hoci ide viac o moju chybu, myslím si, že toto mohlo byť predsa len lepšie reflektované.
Posledný detail, ktorý mi prekážal, bol fakt, že som nevedel prísť na to, ako ukončiť hru. Tlačidlo „Escape“ nevedelo urobiť vôbec nič a v kódoch na termináli som nevidel žiadnu takú možnosť. Problém som vyriešil až vtedy, keď som v „settings“ zmenil náročnosť hry na „easy“ a hra mi ukázala viacero použiteľných kódov, medzi ktorými svietil aj „kill terminal“. Takže pokiaľ by ste nevedeli, ako sa z hry dostať von, použite tento príkaz na termináli a hra sa vypne.
V zásade je však Radiotext veľmi solídnym debutovým titulom, ktorý stojí za vašu pozornosť a ponúkne vám dostatok momentov, na ktoré budete ešte nejaký čas spomínať. Už len fakt, že všetko je obmedzené na jednu obrazovku a hra pôsobí, akoby vypadla z éry DOS-u, jej dodáva potrebnú unikátnosť. Práve tá ma presvedčila, aby som sa stal novou tvárou revolúcie za slobodu.
