Písal sa rok 1999, kedy sme po prvýkrát dostali možnosť zavítať do hrôzostrašného mestečka Silent Hill obklopeného hrou. Tento výlet si však v danej dobe mohli vychutnať len majitelia konzoly od SONY a keby nebolo emulátorov, bolo by tomu tak do dnešného dňa. Séria sa však rokmi rozvíjala a nasledujúce diely už boli k dispozícii aj pre majiteľov ostatných herných zariadení. Až do roku 2012 sa tejto hororovej sérii vcelku darilo, no potom nastal zlom a veľmi dlhá pauza, ktorú narúšali len krátke freeware tituly z tohto univerza. Prešlo až neuveriteľných 12 rokov, než sme sa dočkali plnohodnotného nového dielu. No aj ten bol nakoniec len remakom najobľúbenejšej druhej časti. Toto oživenie série bolo však zlomovým bodom, ktorý nám naznačil, že séria Silent Hill dostáva nový dych a už čoskoro sa môžeme tešiť aj na úplne nové diely. A bolo tomu vskutku tak. Zároveň však došlo aj k prehodnoteniu tejto známej značky a zo Silent Hillu už nie je len mesto, ale skôr akýsi fenomén, ktorý definuje toto univerzum. Vďaka tomu sme sa dočkali práve Silent Hill f, ktoré nás zaviedlo do Japonska. Uplynul však ďalší rok a máme tu nový diel, ktorý opäť pracuje s pojmom Silent Hill ako univerzom, a tak prichádza Silent Hill: Townfall. Plný nostalgie, desu ale aj úplne nových herných mechanizmov. Bol to však ten správny krok v rámci série? To sa dočítate v nasledujúcich riadkoch.
Recenzovaná verzia: PC
Silent Hill: Townfall sa síce drží zaužívaných pravidiel tohto univerza, no veľmi rýchlo nadobudnete pocit, akoby ste ani nehrali ďalší diel tejto desivej hernej série. V prvom rade sa musíte zmieriť s tým, že Townfall je, dá sa povedať, prvým plateným dielom, ktorý zažijete z pohľadu prvej osoby. Zmena perspektívy pohľadu však nie je jedinou zmenou. Tento titul má síce svojho hlavného protagonistu, ktorým je tajomný Simon Ordell, no v priebehu príbehu sa vžijete aj do kože dvoch ďalších postáv, Zoe a Richarda. Priznám sa, že aspoň za mňa nešlo o úplne najšťastnejší krok. Tieto odbočky od hlavnej dejovej línie vám príliš veľa informácii vzhľadom k príbehu neprinesú, práve naopak. Hráčov však zaujmú odlišnými hernými mechanizmami, čo nie je úplne na škodu. Zároveň počítajte s tým, že tentokrát sa opäť nevrátime do USA, ale nazrieme do Škótska. Konkrétne na jeden z jeho ostrovov, na ktorom sa týči mestečko St. Amelia.
A práve na jeho móle sa prebúdza dozorientovaný Simon. Ten spočiatku nevie, kde je a čo tam vlastne robí, no postupne budete dostávať určité indície, čo sa na ostrove udialo. Čo je však zvláštne, tak Simon má v ruke zavedenú kanylu napojenú na infúzne vrecúško, ktorú si nedokáže odobrať. Zmätený sa tak vydá do mestečka, aby sa dozvedel viac. Mesto je však na tom podobne ako klasický Silent Hill. Je ponorené v hmle a na prístupových cestách sa týčia betónové steny, akoby priehrady. Z mesta teda niet úniku a jeho ulice sú úplne prázdne. Nikde niet ani živej duše. Ani sa však nezdáte a po uliciach mesta sa začnú premávať groteskné potvory, ktoré vám, samozrejme, pôjdu po krku. Už tradične budete týmto svetom prechádzať po uliciach skutočného mesta St. Amelia, ale aj po jeho temnejšej podobe a hrôzostrašných zákutiach, ktoré akoby ani neboli z tohto sveta.
Prechody medzi realitami sú v Townfall vopred naskriptované a niekedy to dokonca vyzerá tak, že ani neviete, v ktorej realite sa vlastne práve nachádzate. Keďže áno, sú tu oblasti, ktoré už na prvý pohľad nepatria do tohto sveta, ale samotné mestečko pôsobí v reálnom svete a tom silenthillovskom dosť podobne. Najvýraznejšia zmena spočíva v trúbkach, ktoré sa zjavujú naprieč mestom, no je to len minimálny vizuálny rozdiel. Napriek tejto mojej výčitke však musím tvorcov za celkový vizuál a rozloženie jednotlivých herných lokácii pochváliť. Jednotlivé oblasti aj samotné mestečko už od začiatku pôsobia trochu iným dojmom než pôvodný Silent Hill, takže už len vďaka tomu nadobudnete pocit, že ste predsa len zrejme skôr vo Veľkej Británii a nie len v ďalšom americkom meste. St. Amelia je po stránke atmosféry aj príbehu vcelku dobre zvládnutá. Hra vás nevodí stále po tých istých oblastiach, ale neustále vám otvára nové cestičky a miesta, ktoré ste dovtedy nevideli.
Atmosféra aj tajomný príbeh sú presne tým, čo by som od hry nesúcej značku Silent Hill aj očakával. Čo je vskutku dobré. Horšie to je však so samotným prevedením hry a jej hernými mechanizmami. Séria Silent Hill je po stránke hrateľnosti známa najmä preskúmavaním prostredia, hádankami a súbojmi s desivými monštrami, ktorým ste sa však často dokázali vyhnúť. Townfall však všetko zmienené zhodil zo stola, povyberal si z toho len zlomok a aj to značne pozmenil. Akciu tak v tomto prípade v značnej miere nahradil stealth, hoci boj sa z hry úplne nevytratil. Nepriatelia sú však pomerne odolní a vnímaví. Čo by nebolo na škodu a vôbec by to zo série nevybáčalo. Problém však je, že niektorí sú extrémne rýchli a iní zase dokážu útočiť na diaľku, no až na vzdialenosť desiatok metrov, čo je už trochu prehnané. Ak teda máte v obľube hry ako Alien: Isolation, Townfall si užijete, ak si na stealth v hrách veľmi nepotrpíte, tak ho zase budete do konca hry preklínať.
Úprimne povedané, neviem, čo si mám o tomto ťahu myslieť. Keby boli stealth a boj v Townfall vyvážené, tak by mi to nejako extra nevadilo, keďže by hráči dostali možnosť túto hru hrať podľa seba, prípadne si občas vybrať, po ktorej možnosti v danej situácii siahnu. Boj je tu však veľmi zle spracovaný, či už siahnete po chladnej zbrani alebo tej palnej. Pohyby hrdinov sú ťažkopádne, odozva hry na tasenie zase pomerne pomalá. Rôznorodých nepriateľov spočítate doslova na jednej ruke, keďže vrátane bossa je ich 5, čo je na hru z univerza Silent Hill trochu málo. A k tomu je aj výber protivníkov riadne prestrelený. Hneď prvý protivník, na ktorého narazíte sa správa ako Mik-mik, behá hore-dole ako splašený, a keď si nedáte pozor, tak aj jeden z nich vás dokáže v súboji zdolať, čo nie je veľmi úsmevné. Aj to je dôvod, prečo sa máte protivníkom radšej vyhýbať.
V boji nablízko môžete použiť dosku alebo kovovú trúbku, no nesmiete zabudnúť, že každá takáto zbraň má svoju výdrž, takže aj keby ste chceli biť tie monštrá hlava-nehlava, nemáte v hre ani dostatok dosiek. Takže keď narazíte na pištoľ, pištoľ na svetlice či brokovnicu, tak počítajte s tým, že nadbytok munície rozhodne mať nebudete. Bojovať či nebojovať má v hre opäť význam, keďže práve na základe toho sa dočkáte aj jedného z koncov. Počas recenzovania Townfall som si vybral tú ťažšiu cestu a išiel som na to stealth štýlom, takže som v hre strávil až 18 hodín. Hru však, samozrejme, dokážete zdolať aj výrazne rýchlejšie. V závere ma však hra dosť výrazne sklamala. Ide v prvom rade o to, že od polovice hry sa začnú objavovať nepriatelia, ktorých či už chcete, alebo nie, musíte zlikvidovať. A zároveň kapitola za Richarda je zameraná práve na boj, čo je vzhľadom ku konceptu zvyšku hry dosť zvláštne. Všetky tieto zabitia vás takto úplne zbytočne približujú k „zlému“ koncu, čo mi príde zo strany tvorcov ako riadna podpásovka.
V rámci vášho stealth postupu vás bude sprevádzať prenosný televízor, tzv. CRTV. Nezabúdajme, že sú 90. roky, takže žiadne smartfóny ešte nie sú. Práve tento televízor budete používať na to, aby ste zistili, kde sa práve nachádzajú vaši protivníci. Takto ich teda uvidíte aj cez steny alebo zatvorené dvere. V hre však môžete aj nazerať spoza rohu alebo si dokonca aj ľahnúť za prekážku, aby vás bolo menej vidno. Protivníci však v tomto diely reagujú prakticky len na váš pohyb alebo zvuky z okolia, napr. na rádio či alarm z áut. Na zapnutú baterku alebo zvuky z CRTV vôbec nereagujú. Vedľajšia postava, sestra Zoe, používa pager nie len na prijímanie správ, ale aj na lokalizovanie nepriateľov. Pager je však trochu menej užitočný, keďže vám odhalí len smer, kde by mohli byť nejakí protivníci. CRTV ako aj pager sú však užitočné nástroje, ktoré vývojári do hry skvelo implementovali. Ovládanie s myšou klávesnicou je však niekedy dosť otravné, hlavne keď chcete naraz ležať a používať CRTV. Dalo by sa to poriešiť zmenou mapovania klávesov. To však aktuálne nie je možné…
Posledným dôležitým aspektom hry sú hádanky. Tie sú pomerne dosť často spojené s tým, že potrebujete zistiť nejaký kód. Vždy však pomerne nápaditým spôsobom. Značná časť hry je spojená s nemocničným prostredím, takže tomu zodpovedá viacero hádaniek. Keďže mi je táto téma dosť blízka, tak som si väčšinu z nich užil. Nevýhodou však je, že pri viacerých hádankách budete musieť pracovať s textami. Hra však u nás vyšla bez českej či slovenskej lokalizácie, takže bez znalosti angličtiny alebo niektorého iného aktuálne podporovaného jazyka si veľmi neporadíte. Najviac to zrejme pocítite pri starostlivosti o pacienta za Zoe a tesne pred koncom hry, kedy budete používať riadiaci panel. Väčšina hádaniek je ale pomerne jednoduchá a zaujímavá. Nedá mi však, aby som opäť neskritizoval záver. Celá posledná kapitola mi príde tak, akoby nebola ani poriadne otestovaná a len ju dokončili na poslednú chvíľu. Je poriadne chaotická, v hádankách nefunguje ani myška a celkovo hádanka s terminálom nemá žiadnu logiku. Máte pred sebou tlačidlá s obrázkami, kde netušíte, čo je čo a máte pomocou nich správne naťukať príkazy. Chcelo by to hráčovi poskytnúť nejaké vysvetlivky k tomu, keďže takto na správne riešenie prídete len štýlom pokus omyl. A to nehovorím o tom, že som pri riešení hádanky raz aj umrel, keďže na mňa z dolného podlažia zaútočil nepriateľ, čo sa fakt nemalo stať.
V závere recenzie sa v krátkosti pozrime, ako Townfall dopadol na počítačoch. Po grafickej stránke hra pôsobí dosť priemerne, kvalitou neurazí, ale ani úplne nenadchne. Ulice či domy sú pomerne prázdne, takže sa ani nemáte čím poriadne kochať. Oblasti zo silenhillovskej reality sú zase takmer úplne prázdne a všetko, na čo tam narazíte, je väčšinou zabetónované. Grafika je postavená tak, aby budovala atmosféru, čo sa jej, našťastie, vcelku darí. Horšie je to však s optimalizáciou. Aj po stránke efektov nám toho hra nejako extra veľa neponúka, no hardvérové nároky sú dosť vysoké a framerate často skáče, a to aj na výkonnejších zostavách, čo by sa nemalo diať. Zvuky prostredia či monštier, a zároveň aj hudba príjemne dokresľujú celkovú ponurú atmosféru. Napriek tomu mi však hudobný sprievod prišiel výrazne slabší oproti predošlým dielom, čo je trochu škoda.
Silent Hill: Townfall sa mi v závere hodnotí pomerne ťažko. Hoci vývojári zo Screen Burn poňali túto sériu po stránke atmosféry a príbehu vcelku dobre, rovnako nemôžem hovoriť aj o všetkých herných mechanizmoch. Zakomponovať do hry stealth bol síce zaujímavý nápad, ale urobiť z neho základný kameň, pričom samotný boj presunúť až niekde na tretiu koľaj, bol za mňa skôr poriadny prešľap. Keď už sa chceli vydať týmto smerom, mali dať radšej hráčom možnosť voľby a učiniť boj rovnocennejším oproti stealthu. Napriek tomu však ide o zaujímavý počin, ktorý by si nemal nechať ujsť žiadny trpezlivý fanúšik hororov.
