Hurt Me Plenty - Od Call of Duty k Bioshock 2

Ak si ešte pamätáte moje dojmy z ultimátneho knižného sprievodcu FPS hrami s názvom I'm Too Young To Die, asi vás neprekvapí, že s pokračovaním Hurt Me Plenty to bude veľmi podobné. Kniha v princípe ponúka všetko, čo sme mali možnosť zažiť v prvej časti, tentoraz však mapuje obdobie rokov 2003 až 2010.

Je tu však jeden zásadný rozdiel. Kým prvá kniha si mohla dovoliť rozobrať prakticky každý významnejší titul vydaný v danom období, tentoraz to bolo podstatne náročnejšie. Herný trh sa neustále rozrastá a spolu s ním pribúda aj množstvo nových hier. Stuart Maine sa preto rozhodol nesnažiť sa zachytiť každé pokračovanie či menší titul, ale zamerať sa predovšetkým na najdôležitejšie a najzaujímavejšie FPS hry. Niektorých čitateľov možno sklame, že sa ich obľúbené hry do knihy nedostali, no je to malá daň za to, že publikácia nemá dvojnásobný rozsah oproti svojmu predchodcovi. Môžem vás však uistiť, že minimálne budú aspoň stručne spomenuté.

Forma zostáva v zásade úplne rovnaká. Kniha je rozdelená do jednotlivých kapitol podľa rokov, každá časť je zakončená rozhovorom a snaží sa čo najpodrobnejšie zachytiť dianie v danom období. V úvode nechýba krátke edukačné okienko, ktoré menej skúseným čitateľom vysvetlí základné herné pojmy, načrtne stručnú časovú os a následne sa môžeme naplno ponoriť do histórie FPS žánru. Každá kapitola obsahuje pútavý úvodník, v ktorom autor približuje najdôležitejšie udalosti, ktoré ovplyvnili herný priemysel, a až potom sa venuje jednotlivým hrám.

Samozrejmosťou sú kľúčové tituly ako prvé Call of Duty, Half-Life 2, séria BioShock, prvý S.T.A.L.K.E.R., Metro 2033 a mnohé ďalšie. Hoci nejde o extrémne podrobné rozbory, knihe sa darí podať všetky podstatné informácie veľmi solídnym spôsobom. Rovnako zaujímavé je však dozvedieť sa niečo aj o tituloch, ktoré skončili skôr na opačnom konci kvalitatívneho spektra. Hry ako The Stalin Subway, Sniper: Art of Victory, Postal 2 alebo nevydarený Unreal II síce dieru do sveta neurobili, no každá z nich po sebe zanechala určitú stopu.

Ak však kniha v niečom skutočne vyniká, je to zachytenie zmien, ktoré sa počas tohto obdobia začali postupne prejavovať. Kým deväťdesiate roky boli predovšetkým érou singleplayerových zážitkov a technologických inovácií, tu už môžeme sledovať, ako sa žáner pod vplyvom obrovského úspechu Counter-Strike začal čoraz výraznejšie orientovať na multiplayer. A akoby to nestačilo, objavujú sa už aj prvé náznaky budúceho vzostupu mobilných hier a free-to-play modelu. V rokoch 2003 až 2010 to ešte nebolo také výrazné, no čísla už vtedy naznačovali, akým smerom sa bude herný priemysel uberať.

Ďalším výrazným fenoménom, ktorý sa dostával do popredia, bolo herné modovanie. Hráči si čoraz častejšie upravovali hry podľa vlastných predstáv, prinášali nové nápady a koncepty a neraz dokázali vytvoriť úplne nové zážitky, ako napríklad sandboxový Garry's Mod. Vzniklo však aj množstvo ďalších projektov a, ako som sa z knihy dozvedel, niektoré dokonca využívali chyby vo vtedajších systémoch Microsoftu. Aj preto nebol každý bezpečnostný patch prijímaný s nadšením.

Knihe v zásade nemám čo vytknúť. Je obsiahla, venuje sa zaujímavým témam a rozhovory s tvorcami, akými sú Robin Walker, Garry Newman či Ken Levine, prinášajú množstvo pútavých príbehov zo zákulisia. Navyše sa číta veľmi ľahko, pretože čitateľa zbytočne nezahltí obrovskými blokmi textu. Naopak, veľkoryso pracuje so screenshotmi, ktoré často povedia viac než niekoľkostranový opis.

Oproti prvej časti však už mapuje obdobie, počas ktorého som sa FPS hrám nevenoval tak intenzívne a moja herná pozornosť sa postupne presúvala inam. Mnohé tituly preto vo mne nevyvolávajú takú silnú nostalgiu ako hry z predchádzajúceho dielu. Hoci ma klasiky ako Half-Life 2 alebo F.E.A.R. rozhodne neminuli, k viacerým ďalším legendám som sa dodnes nestihol poriadne dostať. Nie je to výčitka voči knihe, skôr osobná poznámka. Tentoraz som preto jednotlivé stránky nehltal s takým nadšením ako pri prvej časti. Pokojne sa však môže stať, že vy to budete prežívať presne naopak.

Na záver mi zostáva už len jedna otázka – rozhodne sa Stuart Maine v tejto sérii pokračovať aj obdobím desiatych rokov? Z niektorých pasáží je totiž cítiť, že hry ako Duke Nukem Forever, Far Cry 3 alebo Aliens: Colonial Marines by si zaslúžili aspoň kratší rozbor. Viem si predstaviť, že by išlo o mimoriadne zaujímavé čítanie, pretože autor už teraz naznačuje množstvo tém, ku ktorým by sa dalo podrobnejšie vrátiť. Odpoveď je zatiaľ vo hviezdach.

Čo však môžem povedať s istotou, je to, že ak sa vám páčila prvá kniha, zaujímate sa o FPS žáner a neprekáža vám jej veľká hmotnosť ani netradičný formát na šírku, Hurt Me Plenty si zamilujete rovnako ako jeho predchodcu. Či sa však niekedy dočkáme aj pokračovania s podtitulom Ultra Violence, to sa zatiaľ nechám rád prekvapiť. Ja som tejto možnosti rozhodne otvorený.