The Witch’s Bakery, v jadre spája dva zaujímavé elementy – mágiu a pečenie. Dávno sú možno preč časy, keď som si ako tínedžer užíval filmové spracovania Harryho Pottera a hrával sériu Cake Mania. Zdá sa to už skutočne veľmi dávno, pričom debutová hra štúdia Sunny Lab na mňa pôsobila, že by mohla spojiť tieto koncepty do jedného celku. Súčasne som dúfal, že ho obohatí aj o príbeh, ktorý si po jeho dokončení budem môcť odniesť so sebou. Vyšlo to?
Recenzovaná verzia: PC
Hlavnou hrdinkou je mladá čarodejnica menom Lunne. Tá si spolu so svojím morfujúcim priateľom Oriom otvorí v Paríži malú pekáreň. Pečenie bolo odjakživa jej snom a navyše ako čarodejnica srdca môže svojím pečivom pomáhať ľuďom prekonávať ich starosti a prinášať do ich života trochu šťastia a radosti. Ako však Lunne postupne zisťuje, vo svete sú aj ľudia, ktorých trápenia sú oveľa väčšie. Sú dlhodobo ukrývané a zamknuté pred všetkými ostatnými. Ona je však odhodlaná ľuďom pomôcť. Aj keď o to možno sami nestoja. Je to predsa jej poslanie.

Príbeh The Witch’s Bakery ma veľmi prekvapil. Hoci sa celé dobrodružstvo začína pomerne jednoducho a nenápadne, postupne sa mení na niečo oveľa väčšie. Stretnutia s postavami, ako sú Estelle, Mawuli a Kei, prinášajú potrebnú dávku drámy a postupne si začnete klásť otázky, čo sa vlastne v ich životoch stalo a odkiaľ pramenia všetky tie bolesti. Pri Estelle som bol však veľmi rád, že jej príbeh nijako nesúvisel so skutočnosťou, že je na vozíku. Nedočkáme sa žiadnej tragickej nehody, ktorá by jej vzala chuť do života, ani ničoho podobného. Vlastne je to celé oveľa jednoduchšie, a zároveň smutnejšie.
Príbeh navyše neustále graduje. Minimálne dvakrát som si hovoril, že už ma tvorcovia asi nedokážu ničím výraznejším prekvapiť, no mýlil som sa. Dočkal som sa niekoľkých momentov, ktoré mi priviedli slzy do očí a pôsobili veľmi ľudsky a úprimne. Niečo podobné sa pritom môže stať komukoľvek z nás, čo celému dianiu dodáva ešte väčšiu intenzitu. Nechcem však veľa prezrádzať, aby som nezachádzal do zásadných spoilerov, no verím, že každý sa v tejto hre aspoň trochu nájde. Zároveň je vidieť, že ako spoločnosť sme sa možno aj vďaka moderným vymoženostiam, akými sú sociálne siete, stali horšími verziami samých seba. Z ľudí sa stávajú sudcovia všetkých naokolo s predstavou, že práve oni sú tí lepší, ktorí musia ostatných naprávať a trestať. A najlepšie, samozrejme, v anonymite.

Postavy sú takisto veľmi dobre napísané. Lunne je sympatická hlavná hrdinka, ktorá rozdáva úsmevy na počkanie a jej starostlivosť o ostatných je až obdivuhodná. Orio ako jej najlepší priateľ je za mňa postavou, ktorá si tiež zaslúži obrovský kredit. Nájde sa tu množstvo momentov, keď je vidieť, že si o Lunne robí skutočné starosti, snaží sa ju chrániť a byť jej vždy k dispozícii. Veľkú rolu v jej živote však zohrá aj Estelle, ktorá sa pre Lunne môže stať oveľa viac než len priateľkou a kolegyňou, a Mawuli, ktorý zabezpečí jej pekárni poriadne silnú propagáciu.
No kým príbeh a postavy predstavujú to najlepšie, je až škoda, že hrateľnosť začne postupne narážať na určité mantinely. Treba si v prvom rade uvedomiť, že počas jednotlivých dní budete hlavne spravovať svoju pekáreň. Teda predávať zákazníkom požadovaný tovar a pomáhať im prekonať trápenia, ktoré nosia vo svojich srdciach. Následne vám zostane niekoľko hodín na jednu ďalšiu aktivitu a prichádza večer. Nedeľa vám, naopak, poskytne priestor na viacero činností, keďže nemusíte ísť do práce.

Hrateľnosť však nespočíva iba v predaji koláčov a pečiva, ale aj v samotnom pečení. Kedykoľvek vstúpite do ateliéru, máte možnosť zdokonaľovať svoje pekárske schopnosti, skúšať nové recepty a postupne ich vylepšovať. V zásade ide o veľmi jednoduchú záležitosť a napriek tomu, že som sa o to pokúšal, hra vám nedovolí urobiť v tejto oblasti žiadnu chybu. Je to možno trochu škoda, pretože by bolo zaujímavejšie sledovať, čo by sa stalo, keby ste niečo presolili alebo nechtiac pripálili. Je to síce maličkosť, ale aj tá nakoniec zavážila pri mojom celkovom hodnotení.
Čo sa ostatných aktivít týka, Lunne môže navštevovať reštaurácie, nakupovať, chodiť do kina, divadla či na koncerty, prípadne si len tak oddýchnuť v parku. Večer si okrem spánku môže ešte prečítať knihu alebo zahrať nejakú hru. Je však potrebné strážiť si energiu, ktorou Lunne disponuje, aby na druhý deň nebola unavená. A napokon sú tu ešte labyrinty srdca, ktorými budete musieť prechádzať počas predaja pečiva. Lunne v nich musí navigovať jednotlivými mapami a pomocou svojich schopností čo najskôr nájsť zamknutú emóciu konkrétneho človeka a vyniesť ju von.

Je škoda, že počas prvých štyroch kapitol pozostávajú všetky tieto labyrinty iba z niekoľkých máp, ktoré hra neustále opakuje a obmieňa ich poradie. Postupne som si začal uvedomovať, ako ma vlastne nebavia a že mi neprinášajú nič, čo by som už predtým nevidel. To sa, našťastie, zmenilo s príchodom finálnej kapitoly, ktorá v tomto smere konečne predstavovala oveľa väčšiu výzvu. Mapy sú rozsiahlejšie a ich prechádzanie bolo podstatne intenzívnejšie. Je však škoda, že sa niečo podobné objaví až počas niekoľkých posledných dní. Keby takáto náročnosť prišla skôr a vydržala dlhšie, mohlo to byť oveľa zaujímavejšie.
Za zmienku stojí aj to, že dej sa odohráva v Paríži, teda hlavnom meste Francúzska. Ako je teda možné, že pôsobí až tak zmenšene? Napriek tomu, že môžeme vidieť niektoré dominanty priamo pred sebou, v podstate navštívime len pár uličiek. A aj to ponúkajú úplne totožné aktivity. Jedinou výnimkou je asi len múzeum, ktoré však celkovo pôsobí ako zbytočná lokácia. Môžeme doň vôjsť, pozrieť si tri rozdielne obrazy a tým celá návšteva sa skončila. Majú tam pribudnúť neskôr umelecké diela hráčov, ktorí ich poskytnú do komunity? Ak áno, tak dajme tomu ale zatiaľ je to vcelku prázdne.
Nechcem však vyvolávať dojem, že som si hranie hry neužil. Treba priznať, že stres spojený s prípravou správnych objednávok pre zákazníkov a starostlivosťou o to, aby neopustili pekáreň nespokojní, je spracovaný veľmi dobre. Je taktiež pozitívne, že máte k dispozícii aj veľké množstvo receptov, ktoré môžete skúšať a postupne obmieňať svoju ponuku. Napriek tomu som však občas cítil, že sa jednotlivé aktivity až príliš opakujú.

Vyzdvihnúť musím ešte vizuálny humor, ktorý sa v hre objavuje. Nájdete tu obrovské množstvo pozmenených názvov známych produktov z herného, knižného a filmového sveta, takže bolo celkom zábavné premýšľať nad tým, čo sa autori rozhodli parodovať. Bavilo ma skúšať hry ako Quiet Hill či Alan Lake alebo si zájsť na filmy Forrest Bump, Godmother alebo Reverngers: Endgame. Kedykoľvek som na niečo podobné narazil, bol som minimálne zvedavý, aká bude reakcia postáv na daný produkt.



Povedzme si niečo aj o hudbe a vizuálnej stránke. The Witch’s Bakery na mňa miestami pôsobila takmer ako projekt zo štúdia Ghibli. V niektorých aspektoch mi veľmi pripomenula film Kiki’s Delivery Service, a to myslím v tom najlepšom možnom zmysle. Celkovým spracovaním, atmosférou a sympatickým farebným vizuálom som mal pocit, akoby sme tu namiesto Kiki mali Lunne, ktorá si chce splniť svoj sen a stať sa pekárkou. Vizuálne spracovanie totiž dokázalo dokonale zachytiť šarm tohto animovaného filmu. Je síce vytvorené v trochu odlišnom animačnom štýle, no jeho atmosféru zachytáva bez akýchkoľvek pochybností. Aj nočný Paríž vyzerá naozaj nádherne.
Hudba takisto pomáha v jednotlivých momentoch udierať na tú správnu strunu. Každé otvorenie vášho obchodu vo mne vyvolávalo príjemný pocit, že sa začína niečo magické, a pri každej návšteve ľudského srdca dokázala hudba veľmi dobre umocniť atmosféru. Nikdy nepôsobí rušivo ani nie je zbytočne nadužívaná. Prichádza vždy v tom správnom momente a tvorcovia zjavne veľmi dobre vedeli, ako vystavať celý soundtrack. Nejde o žiadne komplexné melódie, no v kontexte všetkého, čo sa na obrazovke odohráva, to skrátka funguje výborne.

Vo výsledku je tak The Witch’s Bakery veľmi príjemným titulom, na ktorý tak skoro nezabudnem. Ide o hru, ktorá má srdce a dušu na správnom mieste, a pri hraní som priam cítil chuť každej bagety, ktorú Lunne vo svojej pekárni pripravila. Je trochu škoda, že sa hrateľnosť z dlhodobého hľadiska výraznejšie neposúvala, no istým spôsobom to má svoj dôvod. Dúfam, že sa do Paríža za Lunne ešte niekedy vrátime, pretože záver naznačuje aj možnosť pokračovania. Nechám sa teda prekvapiť, s čím prídu tvorcovia zo Sunny Lab nabudúce a nech sa im aj naďalej darí piecť tak kvalitné hry, ako Lunne pečie svoje koláče.