Som
Titul Apopia: Sugar Coated Tale prešiel vskutku veľmi tŕnistou cestou. Hra, ktorá začala vznikať už pred ôsmimi rokmi, bola veľmi osobný projekt a musela prekonať niekoľko veľkých prekážok, aby sme si ju mohli vychutnať v podobe, akú má dnes. Stálo to však za to. Nielenže má totiž srdce a dušu, ale zároveň je i obohatená o množstvo zapamätateľných postáv, vtipných momentov a solídnych dialógov, ktoré pôsobia naozaj uveriteľne. Poďme si teda tento titul predstaviť trochu hlbšie.
Recenzovaná verzia: PC
Príbeh sa zameriava na dievča menom Mai, ktorá počas výletu s mamou spadne do tajomnej jaskyne. Z nej sa dostane do kráľovstva Yoghurt, kde vládnu a žijú predovšetkým zajace. Tam spozná malého sarkastického kocúra Nica a spolu s ním sa vydá na cestu, počas ktorej stretne ďalšie zaujímavé postavy. Ako napríklad princeznú Moly, následníčku trónu v kráľovstve Yoghurt, na ktorý však zasadol niekto, kto si hovorí jednoducho BOSS. Úlohou Mai tak nebude iba nájsť svoju mamu, ale aj pomôcť sympatickej princeznej oslobodiť jej kráľovstvo. No ako sa ukáže, veci nie sú také jednoznačné, ako by sa na prvý pohľad mohlo zdať.
Ak je niečo, čo musím na Apopii vyzdvihnúť, tak je to výborná práca na scenári. Je vidieť, že bol písaný s veľkou dávkou citu pre detail a snahou čo najlepšie vykresliť všetky postavy tak, aby pôsobili uveriteľne. Súčasne však bolo potrebné nájsť dobrú rovnováhu medzi komédiou a drámou, aby sa nenarušil celkový tón hry. Primárne tak ide o komédiu, ktorá ma dokázala v správnych momentoch skutočne rozosmiať, no dočkáme sa aj silne emocionálnych scén, ktoré považujem za absolútny highlight celého titulu.
V recenzii Hello Anxiety som spomínal, že že ma mrzí, že autor z toho neurobil o niečo väčší projekt. Niečo, čo by silnejšie zapôsobilo a lepšie využilo tému mentálneho zdravia. Apopia je presne tým, čo som mal na mysli. Nechcem príliš zachádzať do spoilerov, no či už ide o príbeh Mai alebo Moly, obe línie ponúkajú zaujímavý pohľad do ľudskej mysle a ukazujú, čo môžu spôsobovať naše vnútorné traumy. Niekedy sme dokonca schopní úplne vymazať spomienky, len aby sme sa chránili pred realitou. A toto sa ukazuje nielen v príbehu Mai, ale aj Moly.
Pred tromi rokmi sa hra dočkala aj krátkeho animovaného filmu The Broken Crown, ktorý slúži ako prequel k udalostiam z hry. Ak ste na hru zvedaví, odporúčam si ho pozrieť, pretože vám nielen ukáže, čo sa stalo a ako BOSS prevzal vládu nad kráľovstvom Yoghurt, ale zároveň vám dá lepší obraz o tom čo sa vlastne stalo. Je pravdou, že hra sa k týmto momentom vráti a aj bez filmového kontextu im dokážete veľmi dobre porozumieť a spojiť si súvislosti. Napriek tomu si však myslím, že spolu s filmom bude zážitok ešte intenzívnejší.
Apopia: Sugar Coated Tale mi výrazne pripomenula dva zaujímavé projekty, ktoré ma veľmi silno zasiahli. Príbeh Moly mi v mnohom pripomenul film štúdia Pixar V hlave, zatiaľ čo Mai, ktorá sa snaží nájsť svoju mamu, zase veľmi dobre zachytila najlepšie aspekty hry Among the Sleep. Tým však nechcem naznačovať, že ide o smutnú záležitosť. Naopak, z hry cítiť, že vždy existuje nádej veci zlepšiť. Je len potrebné o ňu bojovať a ideálne mať okolo seba priateľov, ktorí budú bojovať za nás, pretože im záleží na našom šťastí. Silná myšlienka, na ktorú určite tak skoro nezabudnem.
Zaujímavé sú aj ostatné postavy, s ktorými sa počas hry stretneme. Kocúr Nico so svojim sarkazmom ma vždy dokázal poriadne rozveseliť a dokonca sa na čas stane aj hrateľnou postavou, čo považujem za skvelý nápad. Traja zajačí mušketieri sú rovnako veľmi zábavní a prinášajú do hry solídnu dávku humoru. Najmä Ardyn ako ohromný romantik a Charlotte ako lietajúca balerína, ktorá dokáže zo svojich uší urobiť vrtuľu podobnú tej z Jazz Jackrabbita, dokresľujú pestrofarebnú paletu postáv.
Potešia však aj samotní zloduchovia. Opäť platí, že nie je všetko také čiernobiele, ako by sme si mohli na prvý pohľad myslieť. Leo ako hlavný strážca vzbudzuje celkom solídnu autoritu, Nana pôsobí ako veľká spevácka hviezda, ktorá však má aj svoju jemnejšiu stránku a nakoniec je tu aj Mikki, ktorá bola najlepšou kamarátkou Moly, až kým ju nezradila. Všetko však postupne začne dávať oveľa lepší zmysel a nikto nepôsobí, že by slúžil len ako prekážkou v hre. Dokonca aj samotný BOSS v sebe skrýva niečo viac, než by sme čakali. Môžeme mať rozličné predstavy o jeho identite a motivácii, no výsledok ma skutočne samotného prekvapil. Dočkáme sa aj solídne spracovaného záverečného súboja, ktorý bude neustále naberať na intenzite. Výborná práca.
Trochu sa musím venovať aj vizuálnej stránke hry, ktorá je rovnako veľmi kvalitná. Na jednej strane je tu kráľovstvo Yoghurt, farebne pôsobiace a plné kreatívnych postavičiek, ktoré navodzujú čarovnú rozprávkovú atmosféru, na druhej strane sú tu návštevy temného sveta. V ňom môže Mai vstúpiť do mysle jednotlivých postáv a každý svet vyzerá trochu inak. Vždy má však tmavý vizuál a hoci pôsobí jednoducho, nejde len o lacnú snahu sa odlíšiť. Možno to niekomu pripomína spracovaním program Maľovanie, ale rozhodne nejde o nedostatok, skôr to celý koncept zaujímavo obohacuje. Kým kráľovstvo pôsobí prívetivo, farebne a živo, temný svet vyzerá ako mapa niekoho spomienok, a je to zvládnuté veľmi dobre.
Čo sa týka samotnej hrateľnosti, nemám žiadne výraznejšie výčitky. Funguje presne tak, ako má, pohyb je plynulý a pri riešení hlavolamov netreba príliš premýšľať. Pokiaľ máte potrebný predmet, Mai ho využije sama od seba, nemusíte jej nič navrhovať. Vytkol by som azda len to, že niektoré časti obsahujú príliš veľa dialógov a nie je možné ich preskočiť, najmä ak ste si ich omylom spustili znova. Občas sa mi tiež stalo, že som sa snažil preskúmať určité miesto a nerozumel som, prečo tam nič nefunguje. Stačilo prísť neskôr, keď sme už vedeli, čo tam treba robiť. Na takýchto miestach sa však dá občas trochu zabiť čas.
Pochváliť musím aj hudbu, ktorá výborne zachytáva celkovú atmosféru. Je vidieť, že autori veľmi dobre rozumeli jednotlivým scénam a vytvorili skladby, ktoré presne odrážajú situáciu, či už ide o nebezpečenstvo, tajomnosť, zábavu alebo adrenalín. Za najlepší hudobný moment každopádne považujem Naninu uspávanku, ktorá pôsobí nielen efektívne na postavy, ale aj príjemne, lahodne a až trochu smutne.
Recenziu by som tak uzavrel slovami, že Apopia ma príjemne prekvapila a nemám ju veľmi za čo kritizovať. Nevedel som, čo očakávať, no rozhodne som nečakal silný príbeh nabitý emóciami, ktorý ma úplne pohltí. Ak ste niekto, kto sa v živote cítil nepochopený rodičmi alebo odstrčený, táto hra vo vás určite prebudí spomienky, ktoré ste možno roky potláčali. Zároveň však krásnym spôsobom ukazuje, že s traumou sa dá rozhodne vyrovnať a niekedy je potrebné prijať to dobré aj to zlé.
Za poskytnutie hry na recenziu ďakujeme spoločnosti Neohype
