Som
Keď bol pred približne štyrmi mesiacmi oznámený kompletný remake tretieho dielu Yakuzy, pre mnohých fanúšikov išlo o potešujúcu správu. Originál pritom nezostarol až tak výrazne ako prvé dve časti, no zub času sa na ňom nepochybne podpísal a z dnešného pohľadu už tak úplne neobstojí. To platí o to viac, ak sa do neho chcete pustiť po absolvovaní prequelovej 0 a prvých dvoch Kiwami prerábok, ktoré nastavili latku predsa len trochu vyššie. Čo bol i môj prípad a preto som bol na výsledok vcelku zvedavý. A dobrou správou je, že autori znova nesklamali.
Recenzovaná verzia: PC
Nebudem však chodiť okolo horúcej kaše a miesto toho sa ihneď vrhnem na rozbor tohto najpodstatnejšieho. Dej sa začína odvíjať naozaj sľubne a hneď úvodnými dramaticky vystavanými cutscénami si dokáže získať vašu pozornosť. No bezprostredne po ich skončení nasleduje návrat v čase a len úvodná kapitola pôsobí skôr dojmom epilógu k dvojke. Ani následne výraznejšie nezrýchli a plne chápem, prečo Kyriuov nový začiatok v Okinawe, sústredený na jeho nažívanie v sirotinci, nestretol u mnohých s nadšením. Po adrenalínom prešpikovanom konci predošlého dielu to nepôsobí až tak atraktívne, hoci osobne by som nebol až tak prísny. Akokoľvek je Kiryu zaujímavý protagonista, ide o logický posun jeho postavy, ktorý je dosť dôležitý aj z pohľadu budúcich pokračovaní. Toto pritom platí ako pre originál, tak pre práve recenzovanú Kiwami verziu, čiže v tomto ohľade sa toho veľa nemení.
Ak by ste však náhodou nadobudli dojem, že všetko ostalo po starom, potom vás musím vyviesť z omylu. Jadro príbehu je síce logicky identické a nemá cenu tvrdiť, že sme dostali kompletnú reimagináciu, no zároveň platí, že viacero vecí je trochu inak, než si pamätáte z minulosti. Často ide o zdanlivé detaily ale nové cutscény či dialógy ešte o niečo prehlbujú zápletku, čo vo výsledku pomáha tomu, aby dýchala o niečo lepšie Tie naproblematickejšie aspekty, bohužiaľ, i naďalej zostali, no to by sa scenáristi museli pustiť do úplného prekopávania a plne rozumiem, prečo sa im do toho nechcelo. O to viac ma trochu prekvapil jeden do očí bijúci retcon, kde si sám nie som úplne istý, čo ním vlastne sledujú z pohľadu budúcnosti. Sám o sebe ho pritom nevnímam negatívne, no asi nemá cenu sa tváriť, že nádväznosť na štvrtý diel ním nijak neutrpela. Viac by som však asi nepísal, keďže sa nechcem púšťať do zbytočného spoilerovania.
Najvýraznejšou zmenou remaku je, pochopiteľne, plnohodnotný prechod na Dragon Engine, čo so sebou prináša ako podstatne lepší vizuál, tak i pohodlnejšie ovládanie ako celok či podstatne plynulejšie súboje. Súbojová stránka poteší primárne tým, že k vylepšenému Dragon of Dojima štýlu pribudol aj úplne nový Ryukyu štýl využívajúci tradičné zbrane ako kopiju, či nunčaky a tak podobne. Medzi oboma môžete kedykoľvek prepínať a novinkou je aj krátkodobý Dragon boost vrátane drvivého Dragon Finishera, čo prináša ešte väčšie uspokojenie z akcie. Čo sa zase týka grafiky, nielen staré dobré Kamurocho, no aj Okinawa pôsobí po novom výborne a je radosť sa len tak prechádzať po okolí a nasávať atmosféru. U druhej menovanej lokality akurát zamrzí, že trochu nezväčšili hernú mapu, ktorá je naozaj maličká, no dokážem sa cez to preniesť. Oba miesta sú totiž poriadne nabité obsahom a to je mi úprimne o niečo sympatickejšie, než veľké a prázdnejšie pôsobiace open world mapy. Na čo všetko sa môžete tešiť?
Najväčšou novinkou je dvojica veľkých minihier nahrádzajúcich trochu ťažkopádne manažovanie nočného klubu. To tu teda skutočne nenájdete a miesto neho sa budete starať o svoj sirotinec vrátane pestovania úrody a budovania vzťahov s deťmi, ktoré máte v opatere. Popritom však môžete budovať i motorkársky gang a následne bojovať s jeho rivalmi, z čoho je jasne cítiť, že odlišnejšie byť už naozaj nemôžu. To je, samozrejme, úmysel a obe minihry tak nejak fungujú, hoci v neskorších fázach sa ani jedna z nich nevyhne určitému stereotypu. Na druhej strane, získavanie nových členov, či už cez absolvovanie substories (nechýba inak ani niekoľko úplne nových) alebo formou rôznych odmien ma bavilo do úplného konca.
Z ďalších vecí by som rád zmienil možnosť prispôsobovať si váš mobilný telefón či už rôznymi nálepkami alebo inými doplnkami, čo má, samozrejme, dopad i na Kyriuove štatistiky. Priaznivov módy zase poteší možnosť ľubovoľne upravovať jeho oblečenie, vďaka čomu môžete vytvárať naozaj divoké kombinácie. Tomu som sa síce nevenoval, no je mi jasné, že svojich priaznivcov si nájde. Nechýba ani množstvo ďalších nepovinných minihier či aktivít vrátane obľúbeného Colisea - i keď to je v tomto prípade trochu osekané a jednotlivé arény viete absolvovať pomerne rýchlo.
Doteraz som však riešil výhradne pôvodný titul v novom kabátiku, no ním to v tomto prípade nekončí. Ak ste totiž prešli originál a nič z vyššie zmieneného pre vás nie je dostatočnou motiváciou na opätovné absolvovanie už známeho príbehu, bolo by veľkou chybou nezmieniť úplne nový obsah s názvom Dark Ties. K nemu sa dostanete prostredníctvom hlavného menu a v trojici kapitol si môžete vychutnať začiatky antagonistu Yoshitaku Mineho v yakuze. Ten patrí k najobľúbenejším postavám v rámci série vôbec, čo je o to paradoxnejšie, keďže sa objavil vo fanúšikmi o niečo slabšie prijatej časti. Po vzore Majima Sagy z Kiwami 2 sa tak dočkáte sympatického doplnku hlavného príbehu. Ten síce primárne funguje ako prequel, no záver už prináša zásadné spoilery týkajúce sa úplného finále. Na to však upozorňuje i samotná hra a pokiaľ ste originál nehrali, nie je príliš vhodné ním začínať.
Tri kapitoly pritom neznie ako príliš veľa, no kompletný priechod vám môže zabrať aj desať hodín a to už znie podstatne lepšie. Najväčšiu zásluhu má na tom aktivita Kanda Damage Control, kde budete zlepšovať reputáciu vášho zločineckého partnera, a to pomocou civilistom prostredníctvom rôznorodých aktivít. No aby toho nebolo málo, k dispozícii sú i dve čisto bojové aktivity, kde sa naplno k slovu dostáva Mineho vlastný súbojový systém. Hell’s Arena je akousi náhradou za zjednodušené Coliseum v základnej hre, kým Survival Hell je pre zmenu rouguelike verziou tradičných dungeonov s pomerne komplexnými mechanikami. Osobne ma síce najviac bavil Kanda Damage Control, no aj ten zvyšok má niečo do seba a tvorcom patrí minimálne pochvala za to, že sa snažili priniesť niečo nové.
Kúpiť teda či nekúpiť? Relatívne vysoko nastavená cenovka je za mňa plne opodstatnená či už mnohými úpravami, vylepšeniami alebo množstvom nového obsahu vrátane spomínaného módu Dark Ties. A to skutočne nie je málo, hoci tradičné neduhy ako neustála recyklácia prostredí, či nekompletný dabing naďalej zostávajú a ťažko možno očakávať, že sa na tom niečo zmení. Aj vďaka skoro bezproblémovej technickej stránke je Yakuza Kiwami 3 & Dark Ties viac než dôstojným remakom a hoci zrejme nebude na konci roka prepisovať žiadne štatistiky, viete s ňou stráviť dostatok príjemných chvíľ na to, aby som ju bez problémov odporúčal.
Za poskytnutie hry na recenziu ďakujeme spoločnosti Cenega
