Steins;Gate Re:boot bol pre mňa tak trochu ako blesk z jasného neba. S originálnou verziou tohto vizuálneho románu som sa nikdy nestretol, no trailer ma dokázal zaujať veľmi zaujímavo pôsobiacim príbehom a tradične aj nádhernou japonskou animáciou. Bol som veľmi zvedavý, aké tajomstvá príbeh ukrýva a akým spôsobom dokáže predstaviť myšlienku cestovania v čase tak, aby nepôsobila ako klišé. Za seba však môžem napísať, že misia bola úspešne splnená a či už ste sa s projektom v minulosti stretli, alebo ste nováčik ako ja, určite vám má čo ponúknuť.
Recenzovaná verzia: PC
Píše sa rok 2010 a hra nám predstaví hlavného hrdinu menom Rintaro Okabe. Ten však radšej vystupuje pod svojim alter-egom, šialeným vedcom menom Hououin Kyouma. Sníva o tom, že ovládne svet, zničí tajomnú organizáciu, ktorá po ňom ide, a nastolí chaos. Ako vedec však pracuje spolu so svojimi najlepšími priateľmi na rôznych projektoch. Posledným z nich je upravená mikrovlnka, ktorá dostala názov PhoneWave (name subject to change). Spočiatku to vyzerá, že pôjde len o vynález schopný zmeniť obyčajné banány na želatínovú hmotu, no čoskoro sa ukáže, že ide o niečo oveľa väčšie. PhoneWave je totiž prototyp stroja času. A vy musíte poriadne preskúmať, čo všetko dokáže.
Scenár v Steins;Gate musím v mnohých aspektoch výrazne oceniť. Ide bez debaty o jedno z najlepšie napísaných diel, ktoré sa mi tento rok dostali do rúk. Japonský cit pre detail a emócie sa ani tentokrát nezaprie a dočkal som sa veľkého množstva silných momentov. O tie najlepšie sa často postará sympatická Mayuri, ktorá je so svojim nadšeným „Tutturuu“ okamžite pripravená doručiť všetkým dobrú náladu. Jej optimizmus, láskavé srdce a snaha byť každému priateľkou sú skoro až nákazlivé.
Treba tiež uznať, že v momente, keď skutočne začne ísť do tuhého, prežíval som spolu s Okarinom (ako hlavného hrdinu jeho priatelia primárne volajú) každú jednu chvíľu. Rozumel som tomu, čo prežíva, a priam som oceňoval jeho neuveriteľnú snahu veci napraviť. V mnohom mi pripomenul alternatívnu verziu Stephena Strangea zo seriálu What If…? Všetok hnev, strach a pocit beznádeje tam bol výrazne citeľný. Dokonca som si v tom bode uvedomil, že mi ako postava konečne začína byť aj celkom sympatický.
Okarin totiž potrebuje veľa času na to, aby sme ho začali skutočne vnímať ako hrdinu. Počas prvých piatich kapitol je primárne dominantné jeho alter ego, ktoré prednáša veľmi otravné monológy s neuveriteľne teatrálnym tónom. Po chvíli mi začali liezť poriadne na nervy a popravde som chcel vidieť viac Okarina a menej Hououina. Keď však neskôr pochopíme vznik tejto časti jeho osobnosti, všetko naberie úplne nový rozmer a jeho charakter tým konečne získava potrebnú hĺbku, ktorá mi tam dovtedy chýbala.
Ak som však niečo musel v skorších kapitolách oceniť, tak to boli reakcie Kurisu, ktorá voči nemu zostávala očividne úplne ľahostajná. Pôsobilo to takmer ako zadosťučinenie, keď Okarina schladila, narušila jeho teatrálny výstup alebo sa voči nemu správala odmerane. Všetko to pôsobilo zaslúžene a bavilo ma sledovať, ako ho tým dokáže vyviesť z miery. Práve v tomto smere som sa dokázal skutočne naladiť na humor titulu. Vždy ma baví sledovať, keď niekto dokáže človeku zraziť hrebienok a trochu ho usmerniť.
Spracovanie cestovania v čase je takisto veľmi dobré. Nejde klasickou cestou, pri ktorej hrdina môže nastúpiť do stroja a odletieť kamkoľvek do minulosti alebo budúcnosti. Namiesto toho hra využíva niekoľko veľmi šikovne vymyslených nápadov, ktorým som bol dokonca schopný aj uveriť. V tomto svete dokážu hrdinovia poslať do minulosti e-mail s inštrukciami, ktoré môžu úplne zmeniť svet okolo nich. Páči sa mi aj označenie D-Mail, ktoré je sympatickou narážkou na Delorean z filmovej série Návrat do budúcnosti. Ako fanúšik tejto trilógie to rozhodne oceňujem.
Problémom hry je však interakcia hráča s príbehom. Ten má viacero zakončení a na to, aby ste sa dostali až úplne na koniec, budete potrebovať primárne veľké množstvo šťastia. Hra totiž prišla so systémom, ktorý vám jednoducho dá do rúk, absolútne vám ho nevysvetlí a vy tak nemáte ani najmenšie tušenie, čo jednotlivé reakcie vlastne znamenajú alebo či ste zvolili správnu možnosť. Celé to pôsobí skôr ako lotéria, v ktorej si musíte len tipnúť správne čísla – alebo v tomto prípade správne reakcie na e-maily, ktoré budete dostávať.
V nich následne uvidíte niekoľko zvýraznených slovíčok, ktoré si môžete zvoliť ako spôsob vašej reakcie. Čo nimi však docielite? Môžete iba hádať. Toto vnímam ako jednu z najväčších slabín titulu, nakoľko hra by mala byť schopná lepšie vysvetliť, čo sa od nás očakáva, a nie postaviť všetko na náhode. Pri príbehu s takým množstvom premenných je škoda, že hráč nemá lepšiu kontrolu nad tým, kam jeho rozhodnutia vlastne smerujú.
Za mínus považujem aj niektoré dialógy, ktoré vedia byť vcelku vyčerpávajúce. Nakoľko je ústrednou témou hry cestovanie v čase, je pochopiteľne potrebné, aby sme sa dočkali informácií, ktoré nám pomôžu pochopiť celkový koncept. Tu však mnohé časti pôsobia skôr ako odborné vedecké prednášky, pri ktorých sa váš mozog snaží absorbovať všetko okolo seba a postupne z toho vzniká len neuveriteľný chaos. Po určitom čase som mal pocit, že už ani nemá zmysel snažiť sa všetky detaily vnímať. Možno by sa niektoré veci dali vysvetliť jednoduchšie a pútavejšie. Niekedy môže priveľa odborných výrazov človeka unaviť.
Naopak, veľkým highlightom je soundtrack, ktorý sa dokáže vždy presne trafiť do nálady, ktorú jednotlivé scénky potrebujú. Vie udrieť na humornú strunu, dokáže nás dostať do romantickej nálady a takisto vie zasiahnuť naše citlivé miesta. Viem si pokojne predstaviť, že sa k týmto skladbám kedykoľvek vrátim a vychutnám si ich naplno počas príjemného večera so slúchadlami na ušiach.
Vizuálna stránka hry bola však niečo, na čo som si musel chvíľu zvykať. Pozadia v hre vyzerajú tradične vynikajúco a animátori odviedli veľmi dobrú prácu. Dizajn samotných postáv bol tiež príjemný, no bol tu jeden detail, ktorý mi spočiatku prekážal, a tým boli oči našich hrdinov. Kedykoľvek som sa do nich pozrel, nadobudol som pocit, akoby som sa díval do rôznofarebných studní, z ktorých niet cesty von.
Aby som bol spravodlivý, mužské postavy v tomto smere vyzerajú celkom dobre, no oči všetkých ženských postáv mi prišli neprirodzene veľké a strašidelné. Čím viac som sa na ne však pozeral, tým menej mi to prekážalo a na konci som si dokonca uvedomil, že práve tento vizuálny štýl hre dodáva vlastný šarm a identitu.
To však neznamená, že by bola vizuálna stránka perfektná. Podobne ako pri iných japonských tituloch je vidieť, že postavy majú len niekoľko reakcií, ktoré sa neustále opakujú, a okrem toho sú miestami viditeľné aj pauzy medzi jednotlivými animáciami. Najvýraznejšie som si to všimol v scénke, keď Mayuri zdvihne ruky. Kedykoľvek som túto scénku mal možnosť vidieť, mal som pocit, že tam nastalo určité zdržanie, ktoré vyústilo do krátkeho záberu, v ktorom bola jemne rozostrená. Ide síce o detail, no prišlo mi podstatné ho aspoň spomenúť.
Pokiaľ vás však takéto veci nezaujímajú a primárne si v Steins;Gate Re:Boot chcete užiť kvalitný sci-fi príbeh, sklamaní nebudete. Ako som povedal, ide o veľmi dobre napísané príbehové dielo, ktoré s príchodom každej ďalšej kapitoly dokáže čoraz silnejšie rezonovať a ku koncu som bol presvedčený, že som mal možnosť vidieť fenomenálne príbehové dielo.
Treba však počítať s tým, že ide o vizuálny román a nedočkáte sa veľkej dávky hrateľnosti. Stále ale platí, že aj to minimum, ktoré tu je, by malo byť hráčom nejako lepšie objasnené. Inak je to všetko len hra na náhodu. Ale možno je to cieľom, nakoľko nikdy nevieme, v akej realite nakoniec skončíme. Možno práve v tom je celé čaro hry. Nech je ako chce, s výsledkom som veľmi spokojný a mám rozhodne v pláne hru preskúmať ešte o niečo hlbšie. Určite to bude stáť za to.
