Po prvom Assassin’s Creed bolo zrejmé, že Ubisoft vytvoril značku so silným základom, no zároveň bolo jasné, že pokračovanie potrebuje výraznejší posun. Assassin’s Creed II preto nebol len bežným druhým dielom, ale veľkým krokom vpred. Ubisoft pochopil, že samotný zaujímavý koncept nestačí. Hráči potrebovali hrdinu, ku ktorému si dokážu vytvoriť vzťah, a svet, ktorý ich udrží pri hraní oveľa dlhšie.
Presne túto úlohu splnil Ezio Auditore. Jeho príbeh nebol postavený iba na túžbe po pomste, ale hlavne na postupnom vývoji. Spoznávate ho ako mladého, impulzívneho muža, ktorý sa postupne mení na skúseného assassina a začína chápať širší boj medzi templármi a assassínmi. Práve tento osobný rast bol pre sériu mimoriadne dôležitý, pretože hráč mal po prvýkrát pocit, že nesleduje iba sled misií, ale skutočný príbeh jednej postavy.
Výrazne sa posunula aj samotná hrateľnosť. Mestá pôsobili živšie, úlohy boli pestrejšie a hráč dostal viac možností, ako riešiť jednotlivé situácie. Ubisoft tým ukázal, že dokáže pracovať so spätnou väzbou a posúvať značku dopredu bez toho, aby prišla o svoju pôvodnú identitu.
Na úspech Assassin’s Creed II nadviazal Ubisoft veľmi rýchlo a sebavedomo. Brotherhood rozšíril známy základ o nové prvky, pričom najvýraznejším bola možnosť budovať vlastné bratstvo assassínov. Hráč už nepôsobil len ako osamelý bojovník, ale ako súčasť väčšej organizácie, ktorú mohol priamo rozvíjať. Tento systém dodal hre ďalšiu vrstvu a zároveň posilnil pocit, že Vaše rozhodnutia majú vplyv na okolitý svet.
Revelations potom uzavrelo Eziovu cestu omnoho osobnejším spôsobom. Ezio už nepôsobil iba ako bojovník, ale ako človek, ktorý hľadá odpovede, premýšľa nad vlastnou minulosťou a snaží sa pochopiť svoj odkaz. Prepojenie s Altairom dodalo celej sérii väčšiu kontinuitu a ukázalo, že Assassin’s Creed nestojí len na samostatných dieloch, ale na dlhodobo budovanom príbehu, ktorý sa postupne skladá do väčšieho celku.
Táto etapa nastavila sérii veľmi vysokú latku. Aj preto bol prechod k ďalšiemu dielu komplikovaný. Očakávania boli veľké a Ubisoft musel dokázať, že Assassin’s Creed dokáže fungovať aj bez Ezia v hlavnej úlohe.
Assassin’s Creed III prišiel s novým hlavným hrdinom aj úplne odlišným prostredím. Connor nemal rovnakú charizmu ako Ezio, no jeho príbeh ponúkal iný typ zážitku. Dej sa odohrával počas americkej revolúcie, kde konflikt nebol postavený iba na boji medzi assassínmi a templármi, ale aj na strete kultúr, hodnôt a osobných presvedčení.
Hra zároveň priniesla viacero nových mechaník. Výraznú úlohu zohrával pohyb v prírode, lov a dynamickejší súbojový systém. Svet už nestál hlavne na mestách, ale viac na otvorenom priestore, čo zmenilo tempo celej hry. Tento smer nemusel sadnúť každému, no ukázal, že séria sa nebojí experimentovať a nespolieha sa iba na bezpečné opakovanie predchádzajúceho úspechu.
Najväčšiu váhu však mal samotný príbeh. Connor vnímal konflikt inak než jeho predchodcovia. Nehnala ho len ideológia, ale aj osobné skúsenosti a snaha nájsť rovnováhu medzi dvoma rozdielnymi svetmi. Vďaka tomu získala hra vážnejší tón a predstavila inú stránku celého univerza.
Popri historických udalostiach však prvé diely série spájal aj Desmond Miles. Práve jeho dejová línia dávala jednotlivým udalostiam širší význam. Animus nebol iba prostriedkom, vďaka ktorému sa hráč dostával do minulosti, ale nástrojom na pochopenie toho, čo sa deje v prítomnosti.
Desmond sa postupne menil z obyčajného človeka na postavu, ktorá nesie zodpovednosť za oveľa väčší konflikt. Každá spomienka, ktorú prežil cez svojich predkov, ho posúvala bližšie k jeho vlastnej úlohe. Tento vývoj nebol rýchly, no práve preto pôsobil prirodzene. Hráč mal pocit, že sleduje niečo väčšie než len samostatné historické príbehy.
Vyvrcholenie jeho línie prišlo v Assassin’s Creed III, kde sa Desmondov príbeh uzavrel. Jeho rozhodnutie nebolo jednoduché a nešlo iba o osobnú obeť. Bol to moment, ku ktorému séria smerovala od prvého dielu. Spojil minulosť s prítomnosťou a dal celému príbehu jasnejšie smerovanie.
Desmondova dejová linka fungovala najmä preto, že prepájala jednotlivé časti série do jedného celku. Bez nej by hry pôsobili omnoho oddelenejšie. Vďaka nemu však mali spoločný význam a hráči mali dôvod sledovať nielen historické príbehy, ale aj vývoj udalostí mimo nich. Po jeho odchode sa séria síce posunula ďalej, no zároveň prišla o prvok, ktorý ju dlhý čas držal pohromade.
Ezio, Connor a Desmond patrili medzi najdôležitejšie postavy raného obdobia Assassin’s Creed. Ich príbehy pomohli formovať identitu série, posunuli jej herný dizajn a spojili historické udalosti s osobnými drámami. Práve vďaka nim mali hráči dôvod pokračovať ďalej. Po uzavretí Desmondovej línie sa značka vydala novým smerom, no zároveň pred ňou stáli nové otázky. Ako sa Assassin’s Creed vyrovná s budúcnosťou bez svojej pôvodnej modernej dejovej linky? A dokáže si séria udržať silu aj vtedy, keď sa začne viac sústrediť na nové postavy a nové historické obdobia?
