Po technických problémoch, ktoré sprevádzali Unity, sa Assassin’s Creed dostal do situácie, v ktorej už nestačilo iba vydať ďalšie pokračovanie. Ubisoft potreboval získať späť dôveru hráčov a zároveň dokázať, že séria má stále potenciál rásť. Assassin’s Creed Syndicate preto pôsobil najmä ako snaha o stabilizáciu. Viktoriánsky Londýn ponúkol výraznú atmosféru, množstvo kontrastov a prostredie, ktoré prirodzene podporovalo parkour aj tichý postup.
Syndicate priniesol viacero úprav, no jeho najväčšou výhodou bolo to, že hra pôsobila technicky omnoho istejšie. Problémy, ktoré výrazne poznačili Unity, už neboli také dominantné a samotné hranie bolo plynulejšie. Dvojica hlavných hrdinov zároveň umožnila pracovať s odlišnými štýlmi. Jacob pôsobil ako priamejší a agresívnejší typ postavy, zatiaľ čo Evie viac podporovala stealth prístup. Tento rozdiel ukazoval, že Ubisoft začína viac rozmýšľať nad tým, ako hráčovi ponúknuť väčšiu voľnosť v rámci gameplayu.
Syndicate však zároveň odhalil, že pôvodný model série už naráža na svoje hranice. Aj keď bol Londýn zaujímavý a mechaniky fungovali lepšie, základná štruktúra hry sa výrazne neposunula. Hráči sa stále pohybovali v známom cykle misií, podobnom bojovom systéme a predvídateľnejšom tempe. Výsledkom bol kvalitný diel, ktorý síce napravil časť poškodeného mena série, no neponúkol výrazný moment prekvapenia. Práve vtedy bolo čoraz jasnejšie, že Assassin’s Creed potrebuje väčšiu zmenu než iba postupné vylepšovanie starého základu.
Odpoveďou na túto potrebu bol Assassin’s Creed Origins. Ubisoft si tentoraz doprial viac času a rozhodol sa zasiahnuť priamo do základov série. Origins nebol iba ďalším historickým prostredím ani bežným pokračovaním. Išlo o výraznú premenu celého systému, ktorá posunula Assassin’s Creed bližšie k RPG žánru. Hráč už neplnil len pripravené úlohy, ale postupne si budoval vlastnú postavu, zlepšoval výbavu a prispôsoboval štýl hrania.
Tým sa zmenilo aj samotné tempo hry. Dôraz sa presunul z priamočiareho postupu na progres, výber schopností, prácu so zbraňami a prípravu na súboje. Boj už nestál iba na jednoduchom načasovaní protiútokov, ale viac závisel od úrovne postavy, výbavy a rozhodnutí hráča. Egypt bol navrhnutý tak, aby podporoval objavovanie a dával dôvod vybočiť z hlavnej dejovej línie. Svet nepôsobil len ako kulisa, ale ako priestor, ktorý mal hráča neustále motivovať k preskúmavaniu.
Dôležitou súčasťou Origins bol aj Bayekov príbeh. Pôsobil osobnejšie a emotívnejšie než mnohé predchádzajúce diely a zároveň ukazoval vznik samotného bratstva. Vďaka tomu nový systém nepôsobil ako úplné odtrhnutie od pôvodnej identity série. Naopak, Origins dokázal spojiť modernizovaný gameplay so základmi, na ktorých Assassin’s Creed pôvodne stál.
Dodatočný obsah tento smer ešte rozšíril. The Hidden Ones sa viac venoval filozofii assassínov a mal bližšie ku klasickej identite série. Curse of the Pharaohs naopak pracoval s mytológiou a posunul hru do odvážnejšej, menej realistickej roviny. Tento rozdiel ukázal, že nový systém je dostatočne pružný na to, aby dokázal uniesť rôzne typy obsahu bez toho, aby sa rozpadol.
Assassin’s Creed Odyssey posunul túto novú cestu ešte ďalej. RPG prvky už neboli iba rozšírením pôvodného základu, ale stali sa dominantnou súčasťou hry. Hráč dostal väčší vplyv na príbeh cez dialógy, rozhodnutia a rôzne možné zakončenia. Tento systém vytváral pocit, že priechod hrou nemusí byť pre každého rovnaký. Zároveň však ešte viac vzdialil sériu od jej pôvodnej stealth identity.
Grécko bolo ešte rozsiahlejšie a komplexnejšie než Egypt. Hra opäť pracovala aj s námornými súbojmi, no tentoraz ich prepojila s RPG progresom a vývojom postavy. Hráč sa tak neustále pohyboval medzi objavovaním sveta, bojom, získavaním výbavy a budovaním vlastného štýlu. Tento prístup dokázal byť veľmi atraktívny, no zároveň priniesol výzvu v tom, ako udržať plynulé tempo a jasnú identitu série.
Aj rozšírenia pre Odyssey tento smer ešte viac zvýraznili. Legacy of the First Blade sa snažil nadviazať na pôvodné korene série a prepojiť nový diel s mytológiou Assassin’s Creed. Vytváral tak most medzi starším chápaním značky a jej novým RPG smerom. The Fate of Atlantis sa naopak naplno ponoril do mytologických prvkov a ukázal, že séria sa už neobáva ani výrazne odlišných konceptov.
Obdobie od Syndicate cez Origins až po Odyssey tak predstavuje jednu z najväčších premien v histórii Assassin’s Creed. Séria sa posunula od tradičnej stealth akcie k rozsiahlemu otvorenému RPG, ktoré ponúkalo viac slobody, väčší dôraz na progres a odlišný spôsob rozprávania. Ubisoft tým dokázal značku oživiť a osloviť nových hráčov, no zároveň tým rozdelil komunitu.
Pre časť fanúšikov bol tento nový smer potrebným oživením. Pre iných znamenal odklon od toho, čo robilo Assassin’s Creed výnimočným. Táto zmena preto nebola iba technickým alebo herným posunom. Bola to zmena samotnej identity série, ktorá ovplyvňuje jej vnímanie dodnes.
Assassin’s Creed tak prešiel od pôvodných stealth koreňov k rozsiahlym RPG dobrodružstvám, ktoré kladú väčší dôraz na slobodu a osobný postup hráča. Ubisoft ukázal, že dokáže reagovať na únavu série a prispôsobiť ju novému publiku. Tento krok však zároveň otvoril otázku, ako ďaleko môže značka zájsť, kým ešte zostane tým Assassin’s Creed, ktorý hráči poznali z jej začiatkov.
