Blueberry - Keď nás traumy sprevádzajú

Keď som minulý rok počas Steam Next Festu skúšal množstvo demoverzií pripravovaných hier, jeden titul medzi nimi výrazne vyčnieval. Blueberry ma okamžite zaujalo svojím silným príbehom, originálnym spracovaním a najmä tým, ako citlivo dokázalo naznačiť, že niektoré životné traumy si so sebou nesieme oveľa dlhšie, než by sme si želali. O hre som mal dokonca možnosť porozprávať sa aj s režisérkou Mel Taylor a odvtedy som netrpezlivo očakával plnú verziu. Hoci vydanie nakoniec prišlo až o niečo viac než rok neskôr, čakanie rozhodne stálo za to. Blueberry síce nenaplnilo úplne všetky moje očakávania, no nič to nemení na tom, že ide o mimoriadne silný a emocionálny zážitok.

Recenzovaná verzia: PC

Príbeh sa sústreďuje na ženu menom Barbara, ktorú jej okolie prezýva Blueberry. Život jej nikdy príliš nežičil. S rodičmi mala komplikovaný vzťah, lásky sa jej dostávalo len veľmi málo a napriek tomu, že sa vždy snažila robiť maximum, jej vlastný syn ju nechce mať na svojej narodeninovej oslave. Táto udalosť ju hlboko zasiahne a opäť ju prinúti čeliť vlastným démonom. Následne sa ocitáme v symbolickom svete pripomínajúcom obrovskú vežu, ktorou musí Blueberry postupne vystúpať až na vrchol. Počas cesty sledujeme jednotlivé etapy jej života – od malého dievčaťa, cez turbulentné obdobie dospievania, až po dospelosť a starobu. Prostredníctvom spomienok tak nielen spoznávame jej životný príbeh, ale do určitej miery ho dokážeme aj ovplyvňovať.

Bez akéhokoľvek váhania môžem povedať, že príbeh patrí medzi najväčšie prednosti hry. Blueberry ponúka veľmi citlivo napísanú drámu so silnou hlavnou protagonistkou, ktorá si počas života prešla množstvom bolestivých skúseností. Jej rodina nemala veľa peňazí, otec bol alkoholik a hoci sa v detstve dokázala od mnohých problémov mentálne odosobniť, s pribúdajúcim vekom bolo všetko čoraz náročnejšie. Neustále konflikty s matkou, pocit neviditeľnosti či pochybnosti o tom, či ju rodičia vôbec milujú, v nej postupne zanechávajú hlboké jazvy.

Aj momenty z detstva, ktoré na prvý pohľad pôsobia milo a hravo, majú pod povrchom citeľne temný tón. Hra veľmi dobre ukazuje, že deti často vnímajú oveľa viac, než si dospelí myslia. V tomto smere mi Blueberry miestami pripomenulo Among the Sleep, ktoré podobným spôsobom pracovalo s detskou perspektívou a rodinnými problémami. O to bolestivejšie potom pôsobí uvedomenie, že aj zdanlivo obyčajné vety dokážu človeka poznačiť na celý život. Výroky ako „What’s wrong with you?“ alebo „Why are you so crazy?“ sa dokážu človeku hlboko zafixovať do pamäti a následne ovplyvňovať jeho sebavedomie aj v dospelosti.

Najsilnejšie momenty však pre mňa prišli počas tínedžerského obdobia Blueberry. Práve v tomto veku bývame emocionálne najzraniteľnejší a často nedokážeme správne spracovať všetko, čo sa v nás odohráva. Blueberry sa snaží pôsobiť medzi rovesníkmi normálne, no vnútorný chaos a problémy doma ju postupne pohlcujú. Jej svet je zahalený neustálym dažďom a konflikty s matkou začínajú byť čoraz intenzívnejšie. Najsmutnejšie na tom je, že ani jedna z nich v skutočnosti nedokáže tú druhú poriadne počúvať.

Scény medzi nimi patria k emocionálne najsilnejším častiam hry. Sú chvíle, keď sa jej matka snaží otvoriť a rozprávať o vlastnom živote či detstve strávenom vo východnom Nemecku, no vždy sa objaví niečo, čo ich komunikáciu preruší. Jedna strana nerozumie druhej a obe si postupne vytvárajú vlastné bariéry. Práve v tom pôsobí hra mimoriadne autenticky. Nie každé detstvo je idylické, nie všetky rodinné vzťahy fungujú a niekedy dokážeme len dúfať, že sa nám podarí z komplikovanej situácie vyťažiť aspoň niečo pozitívne. Každá trauma však zanecháva jazvu, ktorú si človek nesie ďalej – či už vo forme nízkeho sebavedomia, pocitu menejcennosti alebo neustálych výčitiek. A možno najťažšie býva uvedomenie, že mnohé veci sme počas života vnímali nesprávne. Na takéto pochopenie však človek musí najskôr dospieť.

Keby som mal hodnotiť len príbehovú stránku, bol by som s hrou prakticky maximálne spokojný. Blueberry však nie je iba naratívnym zážitkom, ale aj plošinovkou, a práve gameplay podľa mňa za silou príbehu mierne zaostáva. Hrateľnosť je založená najmä na skákaní, šplhaní a lezení po rebríkoch, no samotný platforming nepôsobí vždy úplne presne ani dostatočne kreatívne. Po opustení detského obdobia začne navyše hra pôsobiť pomerne stereotypne. Často len preskakujete prekážky, vyšplháte sa po rebríku a pokračujete ďalej k ďalším dverám bez výraznejšieho herného nápadu.

Práve detský svet je v tomto smere najkreatívnejší. Blueberry môže liezť po rolkách toaletného papiera, vyhýbať sa imaginárnej láve alebo sa zviezť na chrbte neuveriteľne pokojnej kačky. Je v tom cítiť detská predstavivosť a schopnosť premieňať obyčajné veci na veľké dobrodružstvo. Mnohí z nás si určite pamätajú obdobie, keď sa podlaha automaticky menila na smrteľnú lávu alebo obyčajná izba na nebezpečný labyrint. Hra tieto momenty veľmi pekne prenáša do svojho sveta a práve vtedy pôsobí najviac originálne.

Vyzdvihnúť však musím množstvo menších detailov, ktoré výrazne prispievajú k atmosfére. Hudba sa prirodzene mení podľa jednotlivých etáp života, prostredie reaguje na psychický stav hlavnej hrdinky a samotné spomienky je možné detailnejšie preskúmavať. Od určitého momentu hra dokonca sleduje úroveň depresie Blueberry. Čím viac sa prepadáva do vlastnej psychickej temnoty, tým pochmúrnejšie pôsobí celý svet okolo nej. Farby postupne miznú, prostredie sa stáva prázdnym a hráč má pocit, akoby sa z neho vytratila akákoľvek nádej. Ide o veľmi kreatívny a zároveň mimoriadne efektívny spôsob, ako vizuálne znázorniť psychický stav protagonistky. Našťastie, existujú aj drobné momenty, ktoré jej dokážu priniesť trochu svetla – napríklad pohár ovocnej šťavy, obyčajné jablko alebo hra s mačkou.

V jednotlivých spomienkach hráča čakajú aj jednoduché úlohy a minihry. Väčšinou nejde o nič extrémne náročné, no viaceré situácie si človek zapamätá práve pre ich originalitu. Či už ide o strach z bubáka pod posteľou, stresujúcu skúšku z matematiky, odpovedanie na e-maily zákazníkom alebo reagovanie na príspevky pri nekonečnom scrollovaní sociálnych sietí, hra dokáže aj z obyčajných momentov vytvoriť zaujímavé a často veľmi autentické situácie.

Pochvalu si zaslúži aj samotné vizuálne spracovanie. Hoci nejde o technicky ohromujúci titul, jeho jednoduchší výtvarný štýl funguje veľmi dobre. Najzaujímavejším prvkom zostáva už spomínaná vizuálna reakcia prostredia na psychický stav Blueberry, keď sa celý svet postupne ponára do temnoty. Samotná veža zároveň počas hry ponúkne niekoľko vizuálne zaujímavých prekvapení a opäť sa ukazuje, že aj minimalistickejší dizajn môže byť mimoriadne efektívny.

Jednou z mála vecí, ktoré ma skutočne zamrzeli, bolo ovládanie na klávesnici. Hoci si dokážem zvyknúť prakticky na akékoľvek rozloženie tlačidiel, absencia podpory myši a použitie klávesu „V“ ako hlavného akčného tlačidla mi prišli zbytočne nekomfortné. Úprimne nerozumiem, prečo sa autori rozhodli práve pre takýto systém ovládania. Je možné, že hra funguje výrazne lepšie na gamepade, no tentoraz som ho nevyužil. Minimálne podpora myši v hlavnom menu by však určite potešila, pretože chvíľu trvalo, kým som si uvedomil, že kliknutím na „New Game“ sa hra vôbec nespustí.

Blueberry sa síce pravdepodobne nestane mojou hrou roka, no nič to nemení na tom, že ide o výnimočný titul s veľmi silnou a rezonujúcou hlavnou myšlienkou. Ponúka navyše viacero rôznych zakončení, takže hráč má dôvod sa k nemu vracať aj opakovane. Osobne verím, že sa mi pri ďalšom prejdení podarí priniesť do života Blueberry viac farieb a možno aj napraviť jej vzťah so synom. Tentoraz sa mi to nepodarilo, no mám pocit, že niekde predsa len existuje lepšia cesta. Pokiaľ vás teda neodradí slabší platforming, určite dajte Blueberry šancu. Možno vás prekvapí oveľa viac, než by ste čakali.