Manairons – Keď sa kreativita stretne s nudou

Ťažko sa mi budú hľadať slová na to, aby som ohodnotil Manairons. Na jednej strane ide o sympatické a kreatívne dobrodružstvo, ktoré by mi za normálnych okolností dokázalo imponovať. Počas hrania som sa však až tak nebavil a neustále mal pocit, že jej chýba niečo dôležité. Má pritom svoje čaro a som plne presvedčený, že tvorcovia z JanduSoft chceli vytvoriť projekt, ktorí si hráči užijú. Ak by som však mal vybrať cieľovú skupinu, tak pôjde primárne o hráčov vo veku tak 10 – 12 rokov.

Recenzovaná verzia: PC

Príbeh Manairons nás zavedie do dedinky Vilamont v Pyrenejach. Jej obyvatelia žijú jednoduchý život založený na tradíciách, až kým do ich dediny nezavíta muž menom Llorenc. Ten chce priniesť potrebný pokrok a zvýšiť produkciu všetkých podnikov, aby mohli viac profitovať. Či už ide o slepačiu farmu, pekáreň, obuvníctvo alebo holičstvo, všetko je potrebné zdokonaliť. Pomocou kúzelného artefaktu donúti malých škriatkov, takzvaných manaironov, vykonávať obrovské množstvo práce, a pokojnú dedinku uvrhne do temnej doby, kde vládlo nešťastie. Na scénu však prichádzate vy, škriatok menom Nai, oslobodený od tajomného kúzla. Budete sa musieť postaviť svojim súrodencom a pomocou magickej flauty oslobodiť dedinku aj svoj rod spod Llorencovho vplyvu.

Ak mám byť celkom úprimný, príbehová línia nepatrí medzi najzaujímavejšie. Ide o veľmi predvídateľné dobrodružstvo, ktoré sme počuli toľkokrát, že ich ani nespočítam. Klasický koncept: chamtivý zloduch, ktorý predstavuje „progres“, a proti nemu bezbranní vidiečania, ktorí prichádzajú o svoje tradičné spôsoby života, vďaka ktorým boli kedysi šťastní. Vy sa teda musíte zloduchovi postaviť a všetko vrátiť do starých koľají. Našťastie však nebude treba stavať žiadnu hrádzu proti progresivizmu.

Pochváliť však môžem rozprávkové spracovanie, vďaka ktorému hra dokáže v mnohých momentoch pôsobiť naozaj kreatívne. Fakt, že ste malý škriatok, dokáže z obyčajných miest urobiť oveľa väčšie a zaujímavejšie. Keby som vám povedal, že budete musieť prejsť pekárňou alebo kurínom, asi by ste z toho neboli nadšení. No akonáhle je všetko okolo vás niekoľkonásobne zväčšené, vzniká efekt podobný tomu, keď sme prvýkrát videli film Honey, I Shrunk the Kids. Využívanie šuplíkov ako schodov, lezenie po policiach či chodenie cez potrubia má svoje čaro. Navyše vás počas hrania sprevádza veľmi príjemná hudba, ktorá dokáže ešte viac zdvihnúť náladu.

Lokality samé o sebe sú tiež veľmi zaujímavé. V pekárni budete môcť skákať po špongiách, budete sa musieť vyhnúť rozpáleným platniam na sporákoch alebo aj vypnúť horiace pece. V hračkárstve môžete k presunu využívať zavesené papierové lietadielka a v kuríne zase sa budete musieť vyhnúť aj sliepkam, ktoré si práve pochutnávajú na svojej dennej dávke zrna. Všetky priestory sú dobre nadizajnované, zapamätateľné a veľmi predstaviteľné. Nemám žiadny problém uveriť, že by som sa v takýchto prostrediach musel vysporiadať s podobnými problémami. No hoci môžem povedať, že jednotlivé prostredia na mňa urobili veľmi príjemný dojem, to isté už neplatí o dizajne jednotlivých levelov.

Nech už budete kdekoľvek, všetko bude pôsobiť na vás v podstate skoro až rovnakým dojmom. Budete sa musieť popasovať s rovnakými problémami, hľadať rovnaké zberateľské predmety a bojovať s tými istými protivníkmi, ktorých ste už videli v predošlých leveloch. Áno, dočkáte sa aj niekoľkých nových protivníkov vstupom do nových miest, no nebolo by zaujímavejšie, keby sme v pekárni mohli bojovať proti iným škriatkom ako v kuríne? Navyše musia aj vyzerať úplne rovnako? Práve týmto jednotlivé levely postupne pôsobia celkom nudne. Máte v nich aj nejaké secrety a budete sa učiť užitočné nové kúzla, ktoré vám v nich pomôžu, ale až na jednu výnimku pôsobia samotné levely veľmi stereotypne.

Tou výnimkou je hračkárstvo, ktoré síce začne rovnako ako predošlé lokácie, no následne si budete musieť otvoriť cestu k bossovi úspešným splnením troch úloh, za ktoré dostanete zlaté mince. Najprv budete musieť na niekoľko ťahov úspešne zdolať protivníka v šachovej minihre, následne budete musieť hľadať mincu medzi krabicami, ktoré sa zamiešajú a nakoniec si ešte zahráte známu hru Cukor, Káva, Limonáda. Nemôžem síce napísať, že by som to v minulosti nevidel spracované zaujímavejšie (jednu z nich sme mali dokonca aj v populárnom seriáli Squid Game), no dokázalo to rozbiť ten únavný stereotyp, ktorý som počas hrania pociťoval.

Keď už som načal tému, pozrime sa na samotnú mágiu. Je postavená na mechanike učenia sa melódií, ktoré budete následne počas hry používať. Pomocou nich môžete preskočiť prekážky, presunúť ťažké predmety, aktivovať elektroniku a podobne. Systém, ktorý určite poznajú všetci, ktorí hrali The Legend of Zelda: Ocarina of Time. Je to zaujímavý nápad, no už sme ho v minulosti videli a navyše spracovaný lepšie. V Manairons totiž môžete kúzelné melódie zoslať iba na presne určených miestach, ktoré sú vám vždy jasne zobrazené. Opäť si tak kladiem otázku, či by nebolo zaujímavejšie, keby sme ich mohli používať častejšie, bez limitovania konkrétnymi bodmi.

Ani po stránke súbojov ma Manairons veľmi neoslovil. V princípe máte tlačidlo na útok, obranu a výstrel. Efektívny je však len útok: udriete protivníka flautou trikrát a následne kombo zopakujete. Nepotrebujete ho pritom neustále stláčať, pretože v takom prípade sa môže stať, že Nai vôbec nezaútočí. Obrana je síce fajn, no funguje len vtedy, ak vás protivník zasiahne presne z uhla, ktorým ste otočení. Stačí malé vychýlenie a schytáte úder, preto sa na ňu nemožno príliš spoliehať. Streľba má občas svoje využitie, no je pomalá a nedokončená – bez nej sa dá hra prejsť úplne bez problémov.

Hra obsahuje aj bossov, ktorí by mohli príbeh posunúť na vyššiu úroveň. Ani tu však veci nevyšli podľa mojich očakávaní. Všetci sú pritom vcelku zapamätateľní, kreatívni a jednotlivé arény majú svoj šarm. Každý súboj je rozdelený na etapy: najprv musíte zlomiť obranu bossa a až potom mu môžete uberať energiu, keď je omráčený. Problém je však v tom, že s výnimkou vynikajúceho finálneho súboja sú všetci veľmi jednoduchí na porazenie. Používajú len zopár útokov, ktoré stačí naučiť sa a potom mechanicky opakovať. Navyše platí, že vaša postava ich výrazne prevyšuje silou. Možno ich neporazíte hneď na prvý pokus, no určite vám nepotrvá dlho, kým pochopíte ich metódy útoku a dokážete ich zdolať.

Chcel by som dodať aj to, že ani platforming nepatrí medzi tie úplne najlepšie. Tento typ titulov by mal primárne zabezpečiť hráčovi, aby bol schopný presne vidieť, kam jeho skoky smerujú. V Manairons som však občas narazil na tie isté problémy, ktoré som zažíval pri Daydream: Forgotten Sorrow. Nebolo úplne jasné, či ma čaká pád, alebo úspešný skok. Kamera väčšinou funguje ako má, no v prípade, že sa dostanete do oblastí, kde s vami hra úplne nepočíta, dostane sa do neprirodzených uhlov, ktoré vám nič neuľahčujú.

V zásade teda platí to, čo som spomínal na začiatku. Dokážem oceniť kreativitu tvorcov, no čo z toho, keď som sa často musel presviedčať, aby som v hre vôbec pokračoval. Občas sa objavili momenty, kedy som si povedal, že sa konečne niečo deje – napríklad spomínané hračkárstvo či originálny a relatívne náročný finálny boss súboj. Je to však príliš málo na to, aby ju mohol výraznejšie odporúčať. Som pritom plne presvedčený, že tvorcovia chceli priniesť vydarené dobrodružstvo, no tentokrát sa im to úplne nepodarilo. Neostáva mi tak nič iné, len im držať palce pri ich ďalšom projekte.

Za poskytnutie hry na recenziu ďakujeme spoločnosti JanduSoft