Nioh 3 - Samurajská cesta tretíkrát rovnako

Team Ninja naďalej patrí k jedným z najaktívnejších autorských zoskupení súčasnosti. Len na terajšie kalendárne obdobie majú jeho zástupcovia naplánované tri veľké hry. Remake Fatal Frame II, Dead or Alive 6 Last Round a druhé pokračovanie série Nioh nesúce poradovú číslovku tri. To znova, veľmi okato, kopíruje nápady FromSoftware a pridáva k nim vlastnú dávku, roky budovaných, vývojárskych zručností. Je to však dosť? Prípadne konečne skúsený doručovateľ kvalitných žánrových produktov narazil hlavou o hrubý múr? Odpoveď nie je jednoznačná.

Recenzovaná verzia: PlayStation 5

Nioh je v niečom mojou srdcovou záležitosťou a mám naň veľmi pekné spomienky. Ak sa nemýlim, v roku 2017 išlo o jeden z prvých veľkých titulov, ktoré som na webe oficiálne recenzoval. Odvtedy mi pod rukami prešli stovky hier a snáď tisícka menších či väčších článkov s odlišným zameraním. Séria vydávaná Koei Tecmo ma opätovne stretla v Covidovom období, pretože sa pozrelo na osobné počítače jej vyladenejšie pokračovanie. To ma svojou návykovou hrateľnosť zaseklo na viac ako stovku hodín a doposiaľ mi oči svietia pri pomyslení na raritný loot fialovej farby, ktorý padal z bossov a príležitostne aj voľne pobehujúcich protivníkov.

Trojka pre mňa reprezentuje istú odbočku. Po prvýkrát totiž hodnotím konzolovú verziu a nie graficky zaujímavejší PC release. Napriek tomu mi príde sympatické, že Team Ninja sprevádza moju tunajšiu autorskú tvorbu už bezmála desať rokov. Dovolím si na úvod menšiu analógiu, keďže som si prechádzal staršie, vyššie priložené, texty a považujem za komické niektoré (vtedy ešte) nešťastné slovné obraty a celkovú rozsahovú, v zmysle počte slov, skromnosť, ktorou dnes absolútne netrpím.

Inými slovami, len na základne Nioh recenzií môžem (a vy spoločne so mnou) pozorovať určitý prirodzený progres, ktorý sa väčšinou spája s konštantným opakovaním a prácnou praxou. Každopádne, v rámci značky evidujem pravý opak. Ona vlastne dekádu stagnuje na jednom mieste. Doručuje nápady v rovnakej kvalite, akurát narastá na šírke a výške. Najmä od trojky som však už čakal posun vpred, pretože IP spala dobrých päť rokov.

Ten znova neprišiel, pričom niektoré prvky sú tak nadužívané (formálne vyčerpané), že som si vlastne lámal hlavou nad otázkou cenovky. Koniec koncov, ide o prémiový titul predávaný za nadštandardnú sumu osemdesiatich eur. Napriek tomu by som ho označil nasledovným pomenovaním – výrazne recyklovaný produkt. K tomu patria pozitívne i negatívne elementy. Viacej si rozoberieme nižšie.  

Historické power fantasy

Na prvotine sa mi svojho času pozdávalo, že je vlastne jednoduchým príbehom gaijina (Williama Adamsa) v cudzej zemi, ktorý musí bojovať o miesto a život v úplne neznámom kontexte, pričom padá a zlyháva v konflikte s novou, nepoznanou, mentalitou. Ide o skvelý námet pracujúci so zrozumiteľnými emóciami. Aj onen prechod z daždivého Londýna na ďaleký východ plný najohyzdnejších oblúd veľmi udrel do očí. Titulu dodal zaujímavý nádych atraktívnej exotiky, najmä pre stredoeurópskeho hráča.

Súčasne išlo o šikovné skĺbenie iracionálnych prvkov z bájok s funkčným dobovým zasadením. Taký malý mýtus v kontúrach sveta, ktorému rozumieme, hoc nefunguje vždy podľa pravidiel prízemnej reality. Pokračovanie naštrbilo tento status quo a viacej sa prikláňalo k šialenej fantasy. Stále ste v ňom ale mohli nájsť uchopiteľné historické pramene, ktoré sa zakladali na konkrétnych reáliách. Bolo však cítiť, že sa ubralo na autenticite a pritlačilo v oblasti neviazanej kuriozity, ktorú niektorí z vás budú poznať z mangy alebo anime. Jednoducho, historický feeling sa istým spôsobom vytratil, čo malo výrazný vplyv na atmosféru.

Tretí diel ide v tomto ohľade ešte o čosi ďalej. Už ho totiž absolútne nedokážete brať vážne, minimálne nie ako skromnú jednotku s jednoduchou, príjemne ľudskou, zápletkou. Zhruba v úvodnej hodinke sa cestuje časopriestorom, pričom ústredný koncept vyložene stojí na transformácii lokácií, kde ako osvietení hrdina musíte vybiť kruté zlo, pretože ste de facto herná verzia Nea. Vaším osudom je zachrániť svet. Akurát hrdinu teda nikto neoznačuje pomenovaním glitch v systéme a všetko nemusí mať nutne začiatok a koniec.

Na papieri je prítomný príbeh funkčný. Na môj vkus však pôsobí… no, snáď príliš bizarne? Chýba mu akési racionálne ukotvenie. Lebo naozaj je postavený na princípe vyvoleného protagonistu s nulovými ľudskými vzťahmi a charakterovým podfarbením. Stretávate mimoriadne zaujímavé dobové postavy. Hattori Hanzō alebo Tokugawa Ieyasu majú relatívne dôležitý vplyv na udalosti, vstupujú do nich a konajú na základe dochovaných prameňov. Samozrejme, nájde sa tu aj kvantum reálnych generálov, avšak krkolomnosť ich mien zabraňuje mojej mysli zapamätať si ich nad rámec štylizovanej vizuálnej indície.

Naratívna línia je postavená na ikonických súbojoch z rôznych periód. Akurát už nemajú ten ťah na bránu. Vy ako hráč si plne uvedomujete nesmrteľnosť ústredného protagonistu, takže nikdy sa autorom nepodarí vykresať napätie z možného zlyhania. Zamrzí to ešte v viacej v momente, keď plníte nejakú dobrú vedľajšiu úlohu, ktorá je postavená viac pri zemi, odráža hrôzy vojny alebo krutosť ľudského činu. I tak si ale zakaždým spomeniete, že figúrka, ktorá vás sprevádza, je desaťkrát viac zaujímavá ako hlavný hrdina. Jednoducho, Jon Snow syndróm z poslednej GOT série. Údajne kľúčová postava budovaná výhradne pre finálny úder. Nad rámec „I don’t want it“ frázy však nemá, čo povedať.

Je to ako Ninja Gaiden. Zároveň ako Dark Souls. A aj trošku DMC

Súbojová zložka bola vždy výstavným pilierom Team Ninja. Kvalitná akčná stránka je zakaždým súčasťou ich produktového balíčku, pričom mám pocit, že ich baví obdobne ako Chada Stahelskiho choreografia. Potvrdzuje to nielen táto séria, no zároveň nedávne Ninja Gaiden 4, Rise of the Ronin (napriek mnohým chýbam) alebo Wo Long. Zhodou okolností som všetko zmienené recenzoval, takže dokážem objektívne povedať, že v tejto oblasti štandardne excelujú.

Inak tomu nie je ani tentokrát. Autori dokážu sekaniu dodať nádherný audiovizuálny tvar stimulujúci relevantné zmysli. Je veľmi pozoruhodné v akej umnej súhre u nich pracujú zvuky a obraz. Do akcie nepochybne šlo množstvo komplikovaného testovania, analýz fungovania mozgu i hráčskej logiky, nakoľko si dovolím tvrdiť, že je, väčšinu čas, bez zjavnejších vád na kráse.

Taktiež sa vo frenetickej smršti nikdy nestratíte, napriek príležitostnej chaotickosti, kedy sa na vás vrhne niekoľko oponentov naraz. Za posledné zmienené som veľmi rád, keďže v Nioh 3 dochádza k minimálnym problémom, čo sa neprehľadnosti týka. Niečo podobné nie je v Souls žánri štandardom. Dokonca, mám pocit, že je v tomto ohľade tím ninjov (dúfam, že si robia cosplay eventy) bezkonkurenčný, keďže FromSoftware pracuje s užšou farebnou paletou, takže zákonite strety nie sú takou okázalou grafickou slasťou. Aby ste pochopili, Dark Souls je viac Junji Ito, Nioh zasa ranný Miyazaki – ten z animovanej oblasti, nie hernej.

Úspešné vykrývanie sprevádza prenikavé cinknutie. To okamžite podáva signál, takže viete, že práve presne triafate obranu, nie je absolútne nutné nad ničím uvažovať. Na tomto princípe je založené bojovanie. Vy sa naučíte vnímať stimuly a hra vám ponúkne užitočné kroky k ataku i obrane. Následne vzniká rytmizovaný tanec, kedy by som sa nečudoval, že aj v pohodlí obývačky vlníte telom v tempe práve prebiehajúceho stretnutia ocelí.

Je na vás, aby ste mechaniky ovládli úplne, pričom štandardne hra operuje pomerne férovo. Nehádže vám zákerné polená pod nohy v zmysle scény s ovládačom v ikonickom Funny Games. V Nioh 3 je už kvantum pohybov a rôznorodých prístupov, pričom ani jeden nemožno označiť za definitívne správny. Mimo krytia sa zbraňou, ktoré je prebraté zo Sekiro a ide o zďaleka najdôležitejšiu pomôcku pri bossoch. Podobný prístup schvaľujem. Nejestvuje korektná zbraň alebo brnenie. Môžete si dopomôcť stealthom alebo vykostiť všetko mečom či sekerou. Dokonca, i build mágie je v tomto prípade relevantný. Na čom teda záleží? Na vašich zručnostiach a pochopení konkrétnych substancií hrateľnosti. Je veľmi príjemné mať akčné RPG založené na viacerých gimmickoch, pričom hľadanie najviac vyhovujúcej kombinácie prostriedkov je podstatnou súčasťou konečného zážitku.

Operácia Ninja

Doposiaľ nevidenou invenciou je prechod medzi viacerými autonómnymi štýlmi útokov a obrany. Ninja a Samuraj, dve strany rovnakej mince zhmotnenej v ústrednom protagonistovi. Umožňuje to vytváranie brutálnej ofenzívy, ktorá, ak sa ju naučíte šikovne striedať, z vás urobí japonského Terminátora zo sedemnásteho storočia. Kosti a väzivá budú krvavo praskať akonáhle preniknete do podstaty súbojov.

Samurajský štýl je pomerne tradičný. Poznáte ho z minulých dielov. Striedate si postoje (stredný, ťažký, ľahký) a útoky v ňom majú určitú váhu – hoc nie takú ako za čias pôvodných Demon’s Souls, kedy seknutie v brnení trvalo dobré tri sekundy. Dávajú vyšší damage, no súčasne „žerú“ staminu omnoho rýchlejšie. Naopak, zmienený Ninja dokáže zahltiť oponentúru desiatkami atakov behom pár sekúnd, neexistuje v ňom Ki (obdoba výdrže) Pulse nabíjajúci schopnosť konať avšak nevýhodou je slabosť bitia či nemožnosť vykrývania sa. Oba prístupy sú relevantné. Je len na hráčovi či si zvolí jeden alebo druhý. Navyše, na stole je vždy využívanie oboch.

Práve tu do hry vstupuje takzvaný Style Shift Burst Break. Drvivé červené útoky nie je možné odraziť inak ako touto schopnosťou, ktorá udeľuje poškodenie staminy i životu, pričom vám fluidne premení postoj zo Samuraja na Ninju alebo naopak. Prvok v kombinácii s ďalšími vám musí naznačovať, že Nioh 3 je v tejto oblasti nesmierne komplexný. A to aj na pomery značky.

Doma vlastním zopár encyklopedických kníh venujúcich sa zákutiam a tajomstvám Elden Ringu. Táto hra by niečo podobné mohla dostať iba pre potreby akčnej zložky. Nemyslím si pritom, že preháňam, nakoľko do nej evidentne muselo ísť ohromné množstvo premýšľania a balansovania, ktoré si samo o sebe zaslúži zdvihnutý palec nahor mieriaci rovno z útrob lávy. Rovno sa priznám, že nebolo v mojich silách pochopiť všetky prepojenia a súvisiace mechaniky, no verím, že v ďalších NG+ do seba jednotlivé aspekty ešte väčšmi zapadnú. Samozrejme, v rámci jedného textu nie je úplne možné povenovať sa zložke do adekvátnej hĺbky. Preto zakončujem segment s prehlásením, že hrateľnosť, najmä teda bojovanie, je dominantou s nebývalým množstvom možností. Je to akoby pred vás postavia stôl s hojným počtom jedla a vy si postupne vyberáte, čo sa vám najviac pozdáva, pričom každý pokrm má špecifickú arómu a celkom inak chutí.

Kvality so sebou zároveň priniesli nové problémy 

Nioh bola vždy náročná séria. Ostatne, neskrývane kopírovala Dark Souls, ktoré bolo v počiatočných dobách v zásade bez výraznejšej konkurencie. Len málokto mal odvahu pustiť sa do vývojovo náročného žánru. Ale sa odvtedy doba zmenila, no nie? Lenže s postupom časov mnohí vydavatelia nadobudli pocit, že by aj obdobné projekty mali byť dostupné pre každého. Napríklad Rise of the Ronin od rovnakého tímu rovno prišlo s obťažnosťami, čo bolo do tých čias úplne nemysliteľné.

K takýmto krajnostiam sa v tomto prípade nepristupuje, avšak úpadok náročnosti je zjavný na prvé chytenie ovládača. Skutočne si nespomínam, kedy naposledy som sa s takou ľahkosťou presekával podobne ladenou hrou. Dôvod? No, jednak si myslím, že sú tu adekvátne vyladené pohyby, takže nedochádza k momentom, kedy vám niekto neprávom uštedrí damage. To je tá pozitívna forma znižovania výzvy.

Súčasne ale máte k dispozícii tak veľké množstvo útokov, špeciálnych abilít a spirituálnych schopností, že máte pocit istého easy módu. Trochu hranie s cheatmi. Navyše, nedostávate ich ani postupne. Tie najdôležitejšie si autori vystrieľajú v úvodnej päť hodinovke. Pokiaľ teda máte skúsenosti so žánrom, skutočná výzva prichádza až v NG+2 a NG+3 prechodoch, ktoré, podľa všetkého, viac evokujú pôvodnú myšlienku a doručia vražednú obťažnosť originálnych dvoch dielov. Mňa to mrzí, pretože mi bolo umožnené stať sa majstrom boja relatívne rýchlo a následnými dvomi tretinami som sa prelúskal bez výraznejších zásekov. A to je v mojich očiach žánrová chyba popierajúca pôvodný koncept. Okrem toho, už ohlásené skvelé predaje naznačujú, že sa bude pokračovať v tomto štýle.

Politika na všetky štyri svetové strany 

Áno, odkedy v roku 2022 prišiel Elden Ring s nápadom, že by Souls koncept mohol jestvovať v intenciách otvoreného sveta, skúšajú to s ním aj ostatní konkurenční autori. Tým, samozrejme, netvrdím, že plány k tomuto kroku neexistovali už predtým. Koniec koncov, len taký Rise of the Ronin mal vývojový cyklus tiahnuci sa skoro dekádu, čiže jeho počiatky sa datujú do obdobia, kedy snáď nikto netušil, že (zrejme záverečné) virtuálne dieťatko neskromných rozmerov pána Miyazakiho – tentokrát už myslím herného – dorazí. Rozhodne však nejedno autorské zoskupenie masívny komerčný i kritický úspech posmelil.

Ja ho naďalej vnímam ako dvojsečnú zbraň. Niekedy funguje, no inokedy slabším dizajnom riedi tie najvypiplanejšie lokácie, uberá na tempe a výrazne naťahuje už tak solídnu hernú dobu. Nioh 3 je v tomto ohľade tak akosi v polovici cesty. Nájdete tu totiž vzduchoprázdne oblasti, ktoré príliš nemajú, čo ponúknuť a skutočne len brzdia dynamický tep hrania. Našťastie, drvivá väčšina miest (či už z pohľadu uzatvorených levelov alebo veľkých priestranstiev) ponúkne nápaditosť úzko spojenú s týmto žánrom.

Navyše, exploring je podmienený mnohými vylepšeniami, ktoré následne poskytujú dôležité výhody. Tradične nechýba Kodama, malé dušičky zlepšujúce nielen silu a množstvo elixírov. Zároveň zvyšujú počet fľaštičiek určených na liečenie, čo dostanete pri respawnovaní. Po mape sú ďalej rozhádzané truhly s užitočným lootom, nepriateľské pevnosti, minibossovia alebo dômyselné vedľajšie úlohy (častokrát so slušným príbehom).

Inými slovami, čo päť metrov, to iné dobrodružstvo. Takto vývojári konštantne stimulujú hráčske receptory a vytvárajú dojem pravidelnej satisfakcie. Súčasne je voľnejšie prehľadávanie nezriedka pretkané uzatvorenou oblasťou, kde sa už tradične ukazujú nahusto rozmiestnení oponenti, ľahké naratívne pozadie a nakoniec tuhý stret s unikátnym protivníkom. Nerád by som opomenul takzvané Crucibles. Ide o malé arény v Yokai svete, ktoré spravidla blokujú postup vpred alebo minimálne cestu k vytúženému pokladu. Tradične fungujú v troch oponentských vlnách, ktoré musíte odraziť, aby ste úspešne tieto nebezpečné zóny natrvalo odstránili z mapy.

Čiže áno, touto invenciou je trojka predsa len o trošku dlhšia než by musela reálne byť. Ak mierite k stopercentnému prechodu (mimochodom, platina ho ani nevyžaduje), rozhodne hovoríme o dobrých osemdesiatych hodinách. Možno aj viac, záleží od schopností. Tie sa pri finálnych cestičkách už jemne zajedajú, nakoľko dookola variujú identický koncept. Nabehnete do oblasti, vysekáte nepriateľov, poberiete loot a pokračujete ďalej s apatiou chladného Zaklínača chodiaceho po neznámych cestách.

Hoci sa menia dôvody príchodov a odchodov, jadro zostáva rovnaké. Navyše, už zhruba od polovice sa skúsený hráč mierne nudí, pretože má také prostriedky k nepriateľskej deštrukcii, že už predstavujú len mdlú prekážku k cieľu. A to zráža inak skvelý zážitok mierne nadol. Nie veľmi, zato evidentne. Treba však mať na pamäti, že ide o optiku žánrovo znalého človeka, ktorý väčšinu Souls titulov za uplynulých desať rokov prešiel. Pokojne sa môže stať, že ak vám nevyhovuje náročnosť starších bratov Niohu, trojku si výborne užijete. Ja ale od nej v oblasti výzvy čakám o niečo viac.   

Ucho je spokojné, oko o čosi menej    

Býva tradíciou, že hry tohto konkrétneho autorského štúdia pôsobia nevábne. Žiaľ, autori v nepeknom zvyku pokračujú i ďalej. Niežeby teda pôsobil vyložene škaredo, občas sa mu podarí vyčarovať pekný západ slnka, prípadne prirodzene navodí atmosféru hustou daždivou búrkou. Len akosi podobný vizuál dokázal bezproblémovo vytlačiť štvrtý PlayStation. To je v ére, tesne pred koncom toho piateho, pomerne smutná vizitka, ktorá by nemala byť štandardizovaná.

Čo na tom, že hranie je plynulé, keď si ho kvôli zastaralej grafike nedokážete na veľkej televízii plnohodnotne vychutnať. Ja pritom rozumiem tomu, že preberaný subžáner nikdy príliš nestál na dych berúcich obrazoch. Na druhej strane sa mi ale nepáči, že sa zasekol kdesi v roku 2015 a silou mocou ho odmieta opustiť. Ako sentimentálny človek tvrdiaci, že v minulosti bolo všetko lepšie. Je to mimoriadne spiatočnícke a pre mnohých, vrátane mňa, už nedostačujúce.

Ak niečo zásadne poteší, je to hudobné podkreslenie umne kombinujúce východnú estetiku s tou západnou. Ústredný motív hlavného menu som si pohmkával po (asi) treťom zapnutí. Vždy ma nadchlo, keď sa znenazdajky počas hrania spustil. Náročnejším akčnejším sekvenciám pre zmenu kraľujú frenetické tóny okamžite kladúce dôraz na elektrizujúcu rytmizáciu, čo podporuje požadovanú divokosť bitiek.

Pozdávalo sa mi, že vývojári nezriedka používajú silu ticha. Uvedomujú si jeho schopnosti. Niektoré temnejšie lokácie totiž nedisponujú žiadnym hudobným podkreslením, iba prirodzenými ruchmi, čo im dodáva nepríjemný tón koketujúci s hororom. Schválne som si na to dal pozor a ide o jasný autorský zámer, ktorý vo výsledku svižne transformuje atmosféru. Súčasne informuje o bezpečnosti, či naopak prítomnosti hrozby, v oblasti. Zážitok je vďaka tomu nadýchaný a preplnený najrôznejšími emóciami, ktoré sa, podľa môjho názoru, preklopia i do hráčovej hlavy. Obdobný krok pomohol ospravedlniť aj veľkosť štyroch otvorených sektorov v Niohu 3. 

Kreatívny bankrot

Značka po tretíkrát doručila kvalitný titul. Souls žánru nerobí zlé meno a zasa raz Team Ninja efektívne odpisuje od zdanlivo nezastaviteľného FromSoftware. Zároveň však opätovne ukázala to isté a len veľmi málo nového – gratulujem nováčikom, ktorý move sety spoznávali takpovediac premiérovo. Vlastne, je až pozoruhodné ako ide „iba“ o takzvaný reshuffle už videného a dobre známeho. Čo pôsobilo pred desiatimi rokmi novo je dnes akosi zatuchnuté a viac-menej klasické. Nioh 3 chýba zo všetkého najviac invencia alebo akási game seller idea.

A ja osobne sa pýtam – čo ďalej? Myslím, že v rámci stredovekého fantasy z akejkoľvek periódy nič. A ak náhodou, tak jedine s úplne inými protivníkmi a nepreskúmanou mytológiou. Osobne sa nazdávam, že ako Miyazaki, tak aj Team Ninja mi na tomto poli ukázalo všetko možné, nezostal jediný kameň neprevrátený. Ja by som bol rád, keby sa akýmkoľvek smerom pohli. Bude to lepšie než táto stagnácia pripomínajúca manželstvo. Ste v ňom spokojný. Dokonca súžitie funguje adekvátne v oblasti postele i následných večerných rozhovorov. Len tak trochu bažíte po čomsi novom a nevidenom.

Objektívne trojku nemôžem skritizovať. Súbojový systém je super a prekvapuje najmä nadstavbou už dávnejšie prítomnej komplexnosti. Soundtrack sa príjemne počúva, množstvo úrovní je mimoriadne pamätných a celkový pocit zažitého dobrodružstva vo mne naďalej pretrváva. Lenže súčasne sa nedokážem zbaviť pocitu, že sa donekonečna variuje to isté.

Pritom možností naprieč atraktívnymi žánrami je strašne veľa. Science Fiction, nejaký nový (štylizovaný) anime svet, moderná éra, prvá či druhá svetová vojna, prípadne iné kulisy, do ktorých sa kreatívne autorstvá zatiaľ nevnorili. Naozaj už netúžim po ďalšej ére samurajov, rytierov alebo ninjov, nakoľko mám na výber niekoľko plnotučných RPG, ktoré si prešli obdobiami takýchto hrdinov. Preto dúfam, že sa nielen táto značka, no zároveň i Team Ninja vydajú do neprebádaných oblastí. Pokiaľ si udržia nadpriemerný kvalitatívny štandard, veľmi rád pri tom zasa raz budem. Arigatou gozaimasu.

Za poskytnutie hry na recenziu ďakujeme spoločnosti Better Gaming Agency