Pragmata – Lunárne dobrodružstvo

Pragmata ako nové tajuplné sci-fi od Capcomu vo mne dokázala vzbudiť záujem už svojou prvou ukážkou spred takmer šiestich rokov. Žijeme v dobe všemožných návratov, dlho bežiacich sérií a i preto sa počíta každá nová ambiciózne pôsobiaca značka. Capcom je navyše istou zárukou kvality a hoci hra mala za sebou vcelku turbulentný vývoj sprevádzaný viacerými odkladmi, do poslednej chvíle som veril, že bude o čo stať. A to sa nakoniec potvrdilo.

Recenzovaná verzia: PC

Dej je zasadený do blízkej budúcnosti, v ktorej ľudstvo technologicky pokročilo natoľko, že pomocou 3D tlače dokáže vytvoriť prakticky čokoľvek. Potrebuje však k tomu špeciálny materiál, ktorý sa dá ťažiť na Mesiaci, čo viedlo k vytvoreniu masívnej základne s názvom Cradle na jeho povrchu. Práve tam vedú kroky hlavného hrdinu Hugha Williamsa a jeho tímu s cieľom zistiť, čo viedlo k prerušeniu spojenia medzi Zemou a týmto zariadením. Už po pristátí pôsobí podozrivo, že absentujú akékoľvek známky života a netrvá dlho, kým sa Hugh ocitá na všetko úplne sám. No nie tak celkom, keďže sa k nemu pripojí androidka pripomínajúca malé dievčatko s označením D-I-0336-7 schopná hackovať okolitých robotov. Tú familiárne pomenuje ako Diane a spolu sa vydávajú na cestu do útrob stanice, aby odhalili čo stojí za vzburou umelej inteligencie známej ako IDUS (Intelligent Direction Unification System).

Ak sa vám zdá, že námet znie v tomto prípade zaujímavejšie ako kostra príbehu, potom vám musím dať za pravdu. Trópov o zlých robotoch, či nepriateľskej umelej inteligencii sme si už užili v rámci všemožnej tvorby naprieč rokmi toľko, že už máločo dokáže vyložene prekvapiť. Capcomu sa však predsa len podarilo vykresať čosi originálnejšie a nakoľko je umelá inteligencia a jej rozvoj ešte aktuálnejšou témou ako kedysi, nejde nevidieť určité priame spojitosti. Nejde pritom o vyloženú kritiku, skôr zdvihnutý varovný palec, čo by sa mohlo stať, ak by ostala bez patričného dozoru. Je však nutné vopred zdôrazniť, že sa pohybujeme v rovine sci-fi blockbusteru a na vyložene hlboké myšlienky tu naozaj nie je miesto. Vývoj zápletky je pomerne priamočiary, reálne prekvapí len máločím (ak máte v príbehu minimum postáv, niektoré veci sa skrátka predvídajú až príliš ľahko) a to by mohlo zvádzať k dojmu, že za veľa nestojí. Nie je to však vôbec pravda.

Okrem celkom slušného environmentálneho „storytellingu“ je zďaleka najväčšou devízou titulu práve vzťah Hugha a Diane. Ten sa síce pre potreby deja vyvíja trochu skratkovitejšie než by som si prial, no i napriek tomu ho hra dokáže predať. Prirodzene sa vyvíjajúci vzťah medzi nimi ako otcom a jeho adoptívnym dieťaťom, je niečo, čo sme už taktiež videli (The Last of Us, God of War, The Walking Dead, The Witcher 3: Wild Hunt a podobne) a hoci to nie je spracované až na takejto úrovni, nikdy mi to reálne neprekážalo. Áno, chcelo by to viac cutscén, či viac osobnejších momentov, aby to dýchal ešte o niečo lepšie, no navzdory tomu som im celý čas držal palce a dúfal, že ich snaženie bude mať úspešnú bodku. To, či k tomu dôjde alebo nie, vám, samozrejme, neprezradím, napíšem len to, že skalní sci-fi fanúšikovia by nemali byť sklamaní.

Zatiaľ čo príbehovo sa novinka priznane inšpiruje japonskými sci-fi anime z osemdesiatych, respektíve deväťdesiatych rokov, herne je to o niečo variabilnejšie. Len technologickým chladným dizajnom stanice rozdeleným na jednotlivé biómy, medzi ktorými sa presúvate pomocou električiek vám zrejme pripomenie Dead Space. Ten pripomína i ďalšími prvkami, hoci Pragmatu by som určite neoznačil za survival horor a ani tu nelietajú vzduchom hektolitre krvi. Hra môže vybranými aspektami evokovať i NieR: Automatu, no azda ešte výraznejší vplyv možno badať v niche strieľačke Capcomu P.N.03 (ak ju nepoznáte, nič si z toho nerobte), kde ste v koži vesmírnej žoldnierky bojovali proti robotom. Tú ozvláštňovali aj choreograficky ladené strety s protivníkmi ani Pragmata nejde cestou úplne tradičného súbojového systému. Spomínate si napríklad na nie až tak dávny šermiarsky titul En Garde!, kde ste museli proti súperom využívať prostredie? Pragmata je totiž z podobného súdka a s hrubou silou len tak ľahko neuspejete.

Základ totiž stojí na hackovaní nepriateľov, čo je presne úloha Diany, zatiaľ čo streľbu má na starosti Hugh. Vy ako hráč ovládate, pochopiteľne, oboch a v princípe ide o to, že jedno bez druhého sa tak úplne nezaobíde. Osobne síce nepochybujem, že sa časom nájde nejaký blázon, ktorý si dá za cieľ prejsť hru len jedným či druhým spôsobom, no toto by som väčšine rozhodne neodporúčal. Zatiaľ čo Diana ich týmto spôsobom patrične oslabí, Hugh ich v ideálnom prípade úplne dorazí. Samotné hackovanie prebieha formou rýchlej minihry, rovnako jednoducho pôsobí aj strieľanie, čo by mohlo evokovať dojem, že jednoduché je to aj v praxi. No ako sa to vezme.

Naučiť sa základy je určite ľahšie než to ovládať na dokonalej úrovni. Akcia je totiž nezriedka hektická a hoci vám aj Diane, ktorá sa vozí pohodlne na vašom skafandri, neustále pomáha svojimi hláškami, nie vždy vám to pôjde ako po masle. Akonáhle sa totiž ocitnete v malých uzavretých arénach s množstvom protivníkov, potom pochopíte, že to nie je len tak. Záleží aj na tom, akými uzlami budete prechádzať či aké zbrane budete následne používať a najväčší úspech vám zaručí ideálna kombinácia. Neskôr sa do toho pridá i ďalšia mechanika, ktorú nebudem spomínať, no pri hackovaní záleží taktiež na tom akými uzlami budete prechádzať či aké schopnosti máte práve vo vašom inventári. Alebo môžete na súperov nahádzať bomby, čo vám v tomto smere otvorí ďalšie možnosti.

Prakticky si môžete vytvárať vlastné „buildy“ a zameriavať sa viac na to čo vyhovuje vám. Sami sa môžete rozhodovať, na čom chcete stavať, keďže protivníkov môžete vlastným pričinením rýchlejšie omráčiť, obrátiť proti svojim, alebo pôjdete cestou čo najväčšieho poškodenia. Cez módy môžete taktiež vylepšovať schopnosti Hughovho obleku a keď k tomu navyše prirátate slušnú zbraňovú variabilitu, možností v akcii máte neúrekom. Jedine základná zbraň s vami ostáva až do výmeny natrvalo, no tá sa na rozdiel od ostatných aspoň postupne nabíja. No netreba zúfať, ak sa vám minú náboje, nie je totiž nič ľahšie než vrátiť sa do centrálneho hubu a všetko potrebné si vytlačiť.

Priechod hrou ako-taký je síce pomerne lineárny, hoci do jednotlivých - a veľmi pekne nadizajnovaných – lokalít, sa môžete postupne vracať. Tých je v podstate iba päť, no nie všetky ich časti sú dostupné ihneď. Motivácia sa do nich vracať spočíva ako v hľadaní zberateľských predmetov, či plnení výziev či celkovom kompletovaní sektorov. Týmto spôsobom si mimo iného zveľaďujete a vylepšujete svoj vlastný hub, kde sa inak môžete kedykoľvek vracať, viesť debaty s Dianou či plniť dobre vystavané tréningové výzvy. Tých je inak celkovo tridsať a odmeny sú dostatočne motivujúce na to, aby ste sa minimálne pokúsili obstáť aj v nepovinných úlohách.

Ani po dohraní, ktoré vám zaberie približne 20 hodín, to pre vás nemusí nutne skončiť. Po uplynutí záverečných tituliek sa totiž sprístupní New Game +, nová, takzvaná Lunatic náročnosť a k tomu aj bonusový obsah s názvom Unknown Signal podmienený práve kompletovaním predošlého obsahu. To je za mňa ideálny prístup a obecne je mi veľmi sympatický mix modernej a oldschoolovej hrateľnosti, kde je všetko tak nejak na svojom mieste a ťažko sa hľadá vyložene slabá stránka.

To platí aj o krásnom vizuáli poháňanom tradične spoľahlivým RE Enginom, precítenom dabingu (volil som anglický a stojím si za tým, že je výborný) či hudbe, ktorá umne mieša vysokooktánovú elektroniku s melancholickejšími skladbami. Výborná je znova aj optimalizácia a hoci by som mohol vytknúť, že hra mi dvakrát spadla, po menšom kompromise z mojej strany už všetko bežalo po zvyšný čas tak ako malo. Pomohlo mi to však aspoň odhaliť jeden možný nedostatok súvisiaci s ukladaním. Hra sa totiž ukladá až po návrate do hubu, a to dokonca aj po vašej smrti, no prípadný pád nič také nerieši. Ak ste teda zvyknutí na dlhšie seansy, dajte si na to určite pozor. Vhodné je zmieniť aj fakt, že pokaľ sa rozhodnete hrať na gamepade, budete to mať asi o niečo ťažšie než v prípade klávesnice a myši, kde je hackovanie o niečo prirodzenejšie a rýchlejšie. No vy to tak vnímať vonkoncom nemusíte.

Pragmata je viac než čokoľvek ukážkou, že originalita v trojáčkových hrách rozhodne neumrela a že nie je potrebné sa vo všetkých aspektoch podriaďovať moderným trendom. Nie, nie je to dokonalý zážitok a len príbehovo by mohol, navzdory nespochybniteľným kvalitám, ťať ešte viac do živého. No to o čo sa snaží robí dobre a pokiaľ má hra srdce, dajú sa menšie nedostatky o to ľahšie odpustiť. A hoci to znie ako klišé, novinka z dielne Capcomu ho podľa mňa skutočne má.