Styx: Blades of Greed

Séria titulov s prefíkaným a večne ufrfľaným goblinom menom Styx sa po dlhšej pauze vrátila s novým dielom Styx: Blades of Greed, ktorý iba pred niekoľkými dňami dorazil na naše herné obrazovky. Po deviatich rokoch od poslednej hlavnej časti prináša toto pokračovanie najväčšie zmeny v sérii, no niekedy nemusí všetko nové automaticky znamenať aj dobré. Nebudeme ale predbiehať, ku všetkému sa dostaneme postupne.

Recenzovaná verzia: PlayStation 5

Pre hráčov, ktorí sa so Styxom ešte nestretli, ide o cynického, sarkastického goblina/zlodeja z temného fantasy sveta, ktorého doménou je plíženie, manipulácia a prežitie v tieni silnejších rás. Postava sa prvýkrát objavila ako vedľajší hrdina v RPG Of Orcs and Men, kde si získala popularitu natoľko, že neskôr dostala vlastnú stealth sériu. Jej základ položila hra Styx: Master of Shadows, ktorá predstavila Styxa ako majstra infiltrácie využívajúceho klonovanie, jedy a pohyb v tieňoch. Pokračovanie Styx: Shards of Darkness rozšírilo jeho schopnosti, zväčšilo úrovne a prinieslo aj kooperatívny režim, čím posunulo sériu smerom k väčšej hráčskej voľnosti. Najnovšie dobrodružstvo Styx: Blades of Greed na tieto základy nadväzuje a rozširuje ich o otvorenejšie prostredia a nové schopnosti, pričom stále stavia na Styxovej prefíkanosti, no niektoré prvky a charakteristické črty protagonistu sa zmenili.

Príbeh a svet

Príbeh opäť sleduje Styxa, cynického a pragmatického goblina, ktorého primárnou motiváciou nie je hrdinstvo, ale prežitie a zisk. Dej sa točí okolo vzácnej suroviny Quartz, ktorá zohráva významnú úlohu v konfliktoch medzi jednotlivými rasami a zároveň slúži ako zdroj moci pre nové schopnosti. Naratív funguje skôr ako rámec pre jednotlivé misie než ako výrazná dramatická línia. Dialógy sú miestami zábavné a Styxov typický sarkazmus nechýba, no samotný príbeh zostáva skôr funkčný než zapamätateľný. Je však podivné, že hoci hra priamo nadväzuje na predchodcu, Styx sa čiastočne zmenil. Je totiž vážnejší, trúsi menej poznámok než kedysi, čo je trochu čudné. Ak by dejovo uplynulo medzi druhým a tretím dielom toľko času čo v realite, bolo by to pochopiteľné, no takto to pôsobí celkom zvláštne. Postavy, ktoré hráč stretáva, často plnia úlohu zadávateľov cieľov a svet síce pôsobí konzistentne, no len zriedka dokáže vyvolať silnejšie emocionálne zapojenie. Mnohé úlohy tak pôsobia ako sériové infiltrácie s konkrétnym cieľom, nie ako kapitoly uceleného dramatického oblúka. Nepoteší ani repetitívnosť úloh, pretože aj napriek návratu do lokalít, dostane za úlohu odomknúť a absolvovať Quartz, prípadne ukradnúť toto a tamto. Chápem, že Styx je zlodej, no jedna misia mohla byť napríklad, odomknúť padací most, druhá nachystať na niekoho nejakú pascu, no a mohol by som pokračovať.

Najvýraznejšou zmenou oproti minulosti je štruktúra prostredí. Styx sa pohybuje v troch rozsiahlych regiónoch – The Wall, Turquoise Dawn a Akenash, pričom každá lokalita ponúka viacero prístupových trás, vertikálne členité prostredie a množstvo skrytých oblastí. Úrovne sú navrhnuté tak, aby podporovali plánovanie a prieskum. Hráč môže sledovať pohyb hliadok, využívať tieň, obchádzať nepriateľov alebo manipulovať prostredie vo svoj prospech. Dizajn má bližšie k sandboxu než k tradičným stealth koridorom, čo výrazne mení tempo hry a v zásade ovplyvňuje aj hernú dobu, ktorá je vďaka tomu nadštandardná. Miesto presne naplánovaných pasáží prichádza ku slovu improvizácia a adaptácia sa vzniknutej situácii.

Hrateľnosť a stealth jadro

Hrateľnosť stojí na známych pilieroch série – plíženie, manipulácia s nepriateľmi a využívanie špeciálnych schopností. Styx má k dispozícii celý arzenál nástrojov, ktoré umožňujú riešiť situácie kreatívne. Klonovanie, otravy, rozptýlenie nepriateľov, vertikálny pohyb pomocou háku či využívanie špeciálnych schopností odomknutých pomocou Quartz tvoria jadro systému. Každý nástroj má praktický význam a často otvára nové možnosti postupu. Hra tak prirodzene podporuje experimentovanie a odmeňuje hráčov, ktorí hľadajú alternatívne riešenia namiesto priameho postupu. Jedna vec ma však mrzí, a to keď hra núti hráča zlikvidovať protivníkov v nejakej oblasti. Samozrejme, tichá likvidácia je možná, no i tak by som uvítal, ak by bolo k dispozícii aj iné, k žánru sa viac hodiace, riešenie.

Významnou novinkou je systém schopností s prvkami progresu po návrate do predošlých oblastí. Postupne odomknuté schopnosti umožňujú dostať sa na miesta, ktoré boli predtým nedostupné, čím sa posilňuje pocit rastúcej moci a kontroly nad prostredím. Tento prístup pridáva hre metroidvania nádych a zároveň motivuje hráča skúmať mapy dôkladnejšie. Návrat do známych lokalít s novými možnosťami nepôsobí ako umelé predlžovanie herného času, ale ako prirodzená súčasť progresu, čo považujem za solídne plus pre novinku od štúdia Cyanide.

Naopak, priama konfrontácia s nepriateľmi ostáva slabšou stránkou hry. Styx nie je bojovník a otvorený súboj pôsobí skôr ako núdzové riešenie než rovnocenná herná možnosť. Nepriatelia reagujú rýchlo, postava má obmedzenú odolnosť a chyba v pláne často vedie k rýchlemu neúspechu. Tento dizajnový prístup síce posilňuje stealth charakter hry, no zároveň môže pôsobiť frustrujúco, najmä keď sa situácia vymkne spod kontroly. Bojový systém nepôsobí tak prepracovane ako mechaniky plíženia a hráča skôr odrádza od priamej akcie. Je tu síce možno uskakovať útokom, no i tak je lepšia možnosť vyhnúť sa akejkoľvek priamej konfrontácii.

Kooperácia je fuč

Jednou z najdiskutovanejších zmien je absencia kooperatívneho režimu, ktorý ponúkala predchádzajúca hra Styx: Shards of Darkness. Možnosť prechádzať úrovne vo dvojici prinášala nové taktické možnosti aj sociálny rozmer, ktorý teraz úplne chýba. Blades of Greed je striktne singleplayerová skúsenosť a hoci je dizajn úrovní dostatočne komplexný aj pre sólo hranie, strata kooperácie je citeľná. Pre hráčov, ktorí si obľúbili koordinované infiltrácie a spoločné plánovanie, ide o krok späť.

Rozdiel medzi predchádzajúcimi dielmi a novinkou nie je len v absencii kooperácie. Kým Shards of Darkness a predchádzajúce hry ponúkali viac lineárnych misií, Blades of Greed prináša rozsiahlejšie oblasti s množstvom voliteľných ciest a prístupov. Toto rozšírenie priestoru však zároveň znamená, že séria stratila niektoré svoje najjasnejšie identifikačné prvky. Novinka je skrátka viac sandbox než tradičný stealth zážitok z minulosti.

Chcelo by to vyladiť

Technická stránka hry je funkčná, no nie bez problémov. Prostredia sú rozsiahle a vertikálne bohaté, čo podporuje stealth mechaniky a vytvára priestor pre opakované hranie, kde budete môcť situácie riešiť inak. Hru poháňa Unreal Engine 5, no optimalizácia je, minimálne, na PlayStation 5 rozporuplná. Na jednej strane tu máme veľké prostredia plné cestičiek, skratiek a podobne, no snímková frekvencia má sklony ku kolísaniu, a to aj v momentoch, kedy sa na obrazovke nič zásadné nedeje, prípadne sa hráč nachádza v menej otvorenej lokalite. Objavia sa aj ďalšie nedostatky, ktoré môžu narušiť plynulosť hrania, a to od menej spoľahlivého správania umelej inteligencie až po vizuálne či animačné chyby. Nejde o zásadné problémy, no pri hre založenej na presnosti dokážu byť rušivé.

Grafické artefakty spojené s osvetlením tiež nerobia vývojárom najlepšiu vizitku, no za najväčší problém považujem samotné osvetlenie, ktoré z času na čas zahapruje. To znamená, že ak prejdete zo svetlého miesta do tmavého, hra sa tomu neprispôsobí. Vy tak budete mať na obrazovke iba tmu, čo komfortu a ani zážitku nepridáva. Niekedy sa na dovolenky vyberú aj zvukové efekty, takže nastane napríklad ticho, prípadne je počuť niečo, čo by počuť nemalo byť. Je to škoda, pretože technická stránka je najslabším článkom inak zábavného počinu. Na druhej strane, je to niečo, s čím vývojári dokážu pracovať. Ak by sa zapracovalo na optimalizácii a odstránili najpálčivejšie problémy, zážitok z hrania bude omnoho lepší.

Styx to opäť zvládol

Styx: Blades of Greed je titul, ktorý ukazuje, že séria má stále čo ponúknuť fanúšikom stealth hier. Plíženie, kreatívny prístup ku každému cieľu a veľké, vertikálne prepojené mapy robia prieskum a plánovanie zábavným a odmeňujúcim. Súčasne však hra trpí absenciou kooperácie, menej výraznou naratívnou líniou, technickými nedostatkami a bojovým systémom, ktorý je tu skôr na obtiaž, než ku prospechu veci.

Pre milovníkov čistého stealth žánru a fanúšikov série je však Blades of Greed určite zaujímavý prírastok, ktorý ponúka dostatok zábavy a priestoru na taktiku. Vyniká v momente, keď dá hráčovi priestor premýšľať, experimentovať a nájsť vlastné riešenie, no nedokáže vždy udržať rovnakú kvalitu vo všetkých zložkách. To je bezpochyby dané aj tým, že predsa len nejde o AAA počin s obrovským rozpočtom, no do budúcna (ak vôbec nejaké nabudúce bude) by stálo za zváženie urobiť síce možno menšiu, no vyladenejšiu hru po všetkých stránkach. Pre fanúšikov série a milovníkov premyslenej infiltrácie ale ide o hodnotný návrat do tieňov, ktorý síce od dokonalosti ďaleko, no dokáže ponúknuť množstvo solídnych momentov postavených na trpezlivosti, dôvtipe a precíznosti.

Hru na recenziu poskytla spoločnosť NACON.

Tretie sólové dobrodružstvo hundravého goblina Styxa je, napriek niektorým zmenám, tým najlepším. Vlastne je až škoda, že Styx: Blades of Greed trpí technickými nedostatkami a absenciou kooperácie z minula, inak by mohlo byť hodnotenie ešte o niečo vyššie.