The Dark Rites of Arkham – Detektívka s prvkami okultizmu

Štúdio Postmodern Adventures sa počas posledných štyroch rokov ukázalo ako veľmi dobrá voľba pre fanúšikov klasických point-click adventúr. Či už si vezmeme projekt Nightmare Frames alebo An English Haunting, išlo o kvalitne napísané príbehové tituly, ktoré dokázali v hráčoch vyvolať solídnu dávku napätia. Aj preto som mal od The Dark Rites of Arkham určité očakávania a veril, že Jose María Meléndez opäť doručí rovnako kvalitný projekt ako naposledy. Výsledok možno nakoniec nedosiahol úroveň svojho predchodcu, no napriek tomu platí, že som neostal sklamaný. Poďme si to rozobrať trochu detailnejšie.

Recenzovaná verzia: PC

Náš príbeh začína, keď detektív Jack Foster prichádza do hotela, v ktorom je ubytovaný podozrivý, ktorého hľadá. Počas vyšetrovania však náhodou zistí, že z vedľajšej izby sa šíri čudný zápach. Po tom, ako sa mu podarí dostať do zamknutej a zabarikádovanej izby, objaví telo zavraždeného. Miesto činu však vyzerá zvláštne. Obeti chýba hlava, na zemi sa nachádza odseknutá ruka, ktorá jej nepatrí a nikto sa nemohol z izby dostať von, ani dnu. Ako bola táto vražda spáchaná a kto za ňou vlastne stojí? To sú otázky, ktoré si v tejto chvíli pokladá. Ako sa však prípad vyvíja si začne uvedomovať, že sa tu odohrávajú veci, ktoré budú trochu mimo jeho chápanie. Niečo temné sa zakráda ulicami mesta Arkham a je potrebné vraha čo najrýchlejšie nájsť.

Príbehy Postmodern Adventures boli v ich minulých projektoch postavené na dosť silných základoch a rovnako je to cítiť aj v The Dark Rites of Arkham. V momente ako sa stretneme s našim hlavným hrdinom dokážeme nasať atmosféru, ktorú sa hra snaží vybudovať. Sledujeme život v špinavých a chudobných štvrtiach mesta a pritom sledujeme život bežných ľudí, ktorí sa v ňom snažia prežiť. Jack je navyše typ policajta, ktorý si nenechá skákať po hlave. Problémy však vie riešiť veľmi efektívne, hoci nie vždy presne podľa príručky. Vie byť sarkastický a niektorým NPC môže prísť aj otravný. Je však súčasne veľmi inteligentný.

Jeho nový partner, s ktorým má na prípade pracovať je v mnohom úplne odlišný. Harvey Whitman má skúsenosti s rôznymi magickými kultami a nemá problém uveriť, že za vraždou mohlo stáť aj niečo nadprirodzené. Narozdiel od Jacka však funguje aj viac podľa príručky a trestal by ľudí aj vtedy, kedy by Jack privrel jedno oko. V meste totiž platí prohibícia a akákoľvek konzumácia alkoholu je protizákonná. Treba však trestať aj obyčajných bezdomovcov, ktorým dokopy život už beztak nenadelil najlepšie karty?

Jedno ale majú naši detektívi spoločné. Každý z nich má svoju minulosť, z ktorej si odniesol nepríjemnú traumu. Obe sú navyše spracované veľmi zaujímavo a dobrým spôsobom zasahujú do ústredného príbehu. Niekedy aj minulosť môže mať veľmi dobrý súvis so súčasnosťou. A keď sa do toho všetkého ešte zapojí aj čierna mágia, máte o problémy skutočne postarané. Našťastie však naši hlavní hrdinovia dokážu problémy väčšinou vyriešiť s chladnou hlavou a spôsobom, aby boli spokojní všetci.

Zaujímavé sú ale aj vedľajšie postavy, ktoré vstupujú do deja. Máme tu tri čarodejnice zo Salemu, ktorým sa podarilo utiecť svojmu osudu, majiteľa obchodu zo starožitnosťami z mesta Inssmouth, kult fanatikov, ktorí pôsobia ako vystrihnutí z filmu Midsommar od Ariho Astera, profesorov na univerzite, ktorí majú v budove tajnú miestnosť a mnoho ďalších. Všetky tieto postavy sú veľmi zapamätateľné a v niektorých prípadoch sú dokonca aj zaujímavo a kvalitne nadizajnované. Ako napríklad inžinieri našej prvej čarodejnice.

Čo sa samotného príbehu však týka, mám trochu zmiešané pocity. Mal by som povedať, že počas prvých dvoch tretín ma príbeh neustále držal v napätí. Bol som zvedavý kam sa posunieme, sledoval som to s ohromným záujmom a nevedel sa dočkať toho, čo nás vo finále čaká. Keď však zistíme, že ústredný zločinec ukradol Necronomicon a jeho plán je zničiť Zem, ostal som trochu sklmaný. Nechcem tým tvrdiť, že inšpirácia príbehmi H.P. Lowecrafta je nevyhnutne zlá, no dúfal som, že sa dočkám viac originálnych nápadov.

Navyše ešte musím dodať, že samotné finále je veľmi zrýchlené a pôsobí len ako keby už samotný autor chcel, aby sme sa dostali na koniec príbehu. Opäť nekritizujem primárne udalosti, ktoré sa udejú, no mohli byť spracované oveľa kvalitnejšie, a najmä si hra mohla nechať viac času na to, aby ten moment dostatočne zachytila. Pôsobilo by to oveľa silnejšie a osobnejšie.

Po stránke hrateľnosti však nemám moc čo kritzovať. Postmodern Adventures sú známi vďaka dobre spracovaným adventúram, kde jednotlivé riešenia sú logické a hra neobsahuje momentky, v ktorých by ste mohli nejako výraznejšie zaseknúť. Treba si iba dať pozor na to, aby ste s jednotlivými NPC absolvovali všetky dialógy, ktoré môžete. Kombinácie predmetov sú ale veľmi logické a jednotlivé riešenia pôsobia uveriteľne. Celková hracia doba by vám tak mala zabrať maximálne tak 7 hodín, čo je slušné.

Pochváliť musím ešte aj vizuálnu stránku, ktorá je opäť veľmi kvalitná. Prostredia pôsobia veľmi živo, po uliciach neustále chodia ľudia, scénky sú správne nasvietené a či už ide o interiéry alebo exteriéry, budete mať pocit, že ste sa ocitli tam, kde ste chceli. Múzeum vyzerá vskutku impozantne a jednotlivé exponáty sú zaujímavé. Dokonca si o každom môžete vypočuť aj podrobnú prednášku od vášho sprievodcu. Univerzita na prvý pohľad pôsobí ako veľkolepá školská budova a les, v ktorom žijú príslušníci kultu takisto má svoje čaro vďaka príjemnej farebnej palete.

Tentokrát si navyše veľa postáv môžeme pozrieť aj viac zblízka. Počas dialógových častí budeme mať detailný záber na ich tvár a vieme si tak o nich urobiť aj celkom slušný obrázok. Dokonca by som si dovolil povedať, že niektoré postavy pôsobia oveľa sympatickejšie, než si o nich môžeme spočiatku myslieť. Najlepší príklad môžem uviesť v prípade spomínaných troch čarodejníc. Kým stretnutie s prvou skutočne pôsobí ako scénka z hororu, veštica, ktorú budete vypočúvať ako poslednú vie navodiť aj celkom príjemnú atmosféru.

Vo výsledku môžem povedať, že nebyť tých záverečných zakopnutí v oblastí príehu, ocenil by som The Dark Rites of Arkham rovnako ako An English Haunting. Nechcem tým však nijako prácu Postmodern Adventures znevažovať. Doručili solídnu point-click adventúru, ktorú môžem s úplnou istotou odporúčať. Je mi však napriek tomu ľúto, že vo finálnej časti hre trochu došiel dych a doručila veľmi uponáhľaný záver. Pokiaľ ale patríte medzi fanúšikov hororu a tvorby H.P. Lowecrafta, v tejto hre si určite prídete na svoje. Tých sedem hodín určite stojí za to.

Za poskytnutie hry na recenziu ďakujeme spoločnosti Postmodern Adventures