Sú série, ktoré sa vracajú preto, lebo vydavateľ potrebuje ďalšiu značku do svojho kalendára. A potom sú série, ktorých návrat dáva zmysel aj po dvadsiatich rokoch. Onimusha našťastie patrí do druhej skupiny. Keď Capcom pred rokmi vytiahol z archívu značku Onimusha, bolo jasné, že samotná nostalgická hodnota stačiť nebude. Pôvodné hry vznikali v ére PlayStation 2, keď sa tretia osoba, samurajská tematika, horor a poriadna dávka démonického šialenstva spojili do jednej z najzaujímavejších akčných sérií svojej generácie.
Lenže odvtedy sa herný svet výrazne posunul. Máme Sekiro: Shadows Die Twice, Nioh, Ghost of Tsushima a množstvo ďalších hier, ktoré ukázali, ako môže vyzerať moderný súboj s mečom. Onimusha: Way of the Sword preto nestála pred jednoduchou úlohou. Nestačí byť ďalšou hrou so samurajom a katanou. Bolo nutné dokázať, že Onimusha má aj po takmer štvrťstoročí stále čo povedať. A našťastie má.
Recenzovaná verzia: PC
Pre mladších hráčov môže byť názov Onimusha možno len ďalším exoticky znejúcim japonským slovom. Pre pamätníkov éry PlayStation 2 však ide o značku, ktorá má svoje miesto medzi klasikami. Prvý diel, Onimusha: Warlords, vyšiel ešte v roku 2001 a postupne sme sa dočkali ďalších pokračovaní. Séria predstavila postavy ako Samanosuke Akechi či Jubei Yagyu, no spoločným menovateľom zostávalo historické Japonsko, samuraji, démonickí Genma a magická sila Oni.
Way of the Sword pritom nie je pokračovaním, ktoré by od hráča vyžadovalo štúdium dvadsať rokov starého lore. Príbeh je postavený tak, aby fungoval aj pre úplného nováčika. Nejde teda o návrat v štýle „ak si nehral prvé štyri diely, nemáte šancu“. Capcom naopak značku do veľkej miery modernizuje, avšak necháva jej ikonické prvky, ktorých absenciu by fanúšikovia asi nerozdýchali. A presne toto je podľa mňa správne rozhodnutie, pretože nostalgické odkazy sú síce príjemné, ale hra sa nesmie stať múzejným exponátom.
Nový Onimusha, nový hrdina
Veľkou novinkou je samozrejme hlavný protagonista. Tentoraz nehráme za fanúšikmi zbožňovaného Samanosukeho. Do centra diania sa dostáva Miyamoto Musashi, jedna z najznámejších postáv japonskej histórie a legendárny šermiar, ktorého meno pozná prakticky každý, kto sa aspoň trochu zaujíma o samurajskú kultúru. Musashi v hre nie je jednoducho „nejaký samuraj inšpirovaný historickou postavou“. Je to priamo fiktívne spracovanie reálneho človeka, ktorého historický odkaz tvorcovia spojili s typickou démonickou mytológiou série. Jeho vzhľad je založený na podobe legendárneho japonského herca Toshiro Mifuneho, ikony samurajských filmov. Práve Mifuneho tvár dodáva protagonistovi úplne inú charizmu, než akú by sme dostali od ďalšieho generického samuraja. Výsledok je výborný.
Musashi vďaka tomu nepôsobí ako ďalší anime hrdina s dokonale upravenými vlasmi a výrazom človeka, ktorý už od narodenia vie, že je hlavnou postavou. Má charakter. Má šmrnc. Vie byť arogantný, vie sa uškrnúť a zároveň pôsobí ako človek, ktorý má za sebou množstvo súbojov. Jeho osobnosť navyše veľmi dobre kontrastuje s temným svetom, do ktorého sa dostáva.
Kyoto, ktoré už nie je tým, čím bývalo
Príbeh nás zavádza do Kyoto obdobia Edo, lenže toto rozhodne nie je turistická pohľadnica historického Japonska. Mesto sa ocitá pod vplyvom tajomnej Malice a do sveta ľudí prenikajú démonické bytosti Genma. Chrámové komplexy, uličky, lesy a ďalšie lokality, ktoré by za normálnych okolností pôsobili historicky a majestátne, sa postupne menia na nepríjemné miesta, kde človek nikdy presne nevie, čo naňho vyskočí spoza najbližšieho rohu. A práve spojenie historického Japonska s temnou fantasy je jednou z najväčších devíz hry. Nebudem vám samozrejme kaziť príbeh konkrétnymi udalosťami, no stačí povedať, že Musashi sa dostáva do konfliktu, ktorý je podstatne väčší než obyčajná honba za ďalším víťazstvom v súboji.
Veľmi príjemné je pritom tempo rozprávania. Hra sa nesnaží každých päť minút vytiahnuť obrovský plot twist a následne vám vysvetľovať jeho význam. Príbeh si necháva priestor a postupne buduje svet, postavy aj Musashiho motiváciu. A práve v tom tkvie jeho sila. Príbehová linka je jedna z ozajstných predností novinky, čo mi urobilo radosť.
Nie všetky dejové momenty sú však rovnako silné. Niektoré dialógy a vedľajšie postavy pôsobia trochu podľa očakávaného žánrového manuálu. A keď už hra rozbehne veľké udalosti, človek má občas pocit, že by si zaslúžili ešte o trochu viac priestoru.
Napriek tomu príbeh plní svoju hlavnú úlohu. Chcete vedieť, čo bude ďalej a ovládač, prípadne myš s klávesnicou odkladáte iba ťažko. A pri akčnej hre je to veľmi dôležité.
Keď sa láme oceľ
Ak je príbeh motorom Way of the Sword, súbojový systém je jeho srdcom. A práve tu Capcom ukazuje, prečo sa na novú Onimushu vôbec oplatilo čakať. Základ je jednoduchý – máte katanu a protivníkov, ktorí vám veľmi ochotne vysvetlia, že život je krátky a ich meč je ostrý. Lenže pod povrchom je systém podstatne hlbší a komplexnejší. Boj nie je postavený iba na bezhlavom stláčaní útoku. Musíte sledovať protivníka, reagovať na jeho pohyby, načasovať obranu a predovšetkým sa naučiť využívať Issen.
Presne tento systém je jedným z podpisov série. Správne načasovaný protiútok dokáže súboj dramaticky zmeniť. Keď sa vám podarí trafiť správny okamih, hra vám dá veľmi príjemný pocit, že ste súpera skutočne prečítali. Nie preto, že ste mali väčšie číslo v tabuľke. Nie preto, že ste desaťkrát stlačili tlačidlo. Ale preto, že ste boli lepší. A to je ten rozdiel.
Súboje pôsobia výrazne fyzickejšie než v starších dieloch. Meče majú váhu, zásahy bolia a hra sa nebojí ukázať výsledok. Krv tečie, končatiny lietajú a démoni sa rozhodne nerozpadajú na elegantné farebné konfety. Onimusha bola vždy trochu brutálna. Nová iterácia si túto tradíciu našťastie pamätá.
Nie je to Soulslike
Ak sa pri každej hre s mečom v roku 2026 automaticky objaví slovo soulslike, Way of the Sword je príjemnou pripomienkou, že existujú aj iné možnosti. Áno, nájdete tu parry, uhýbanie, náročnejších bossov a súboje, pri ktorých budete musieť používať hlavu. Ale filozofia je iná.
Capcom nechcel vytvoriť ďalší soulslike titul. Cieľom bolo modernizovať pôvodnú sériu a vytvoriť pocit skutočného stretu čepelí. Tvorcovia pri vývoji spolupracovali aj s ľuďmi, ktorí majú skúsenosti s reálnym šermom, čo sa odráža v animáciách a celkovom pocite z boja. A je to cítiť. Way of the Sword vás však nechce trestať za každú chybu. Chce vás naučiť čítať súboj.
Oni Gauntlet
Samozrejme, nemohla by to byť Onimusha bez legendárnej Oni Gauntlet. Musashi získava magickú rukavicu, ktorá dokáže absorbovať duše porazených nepriateľov. Tie nie sú iba efektnou vizuálnou ozdobou, ale tvoria dôležitú súčasť herného systému. Žlté duše pomáhajú s liečením, červené slúžia na vylepšenia a modré umožňujú používanie špeciálnych Oni schopností.
Je to systém, ktorý pekne prepája boj, progres a rozhodovanie. Máte síce možnosť hrať agresívne, ale hra vás odmeňuje za to, keď dokážete protivníkov likvidovať efektívne. A potom sú tu Oni Armaments – špeciálne zbrane a schopnosti, ktoré dokážu súboj príjemne spestriť. Nie je ich nekonečné množstvo a hra vás nenúti meniť štýl každých tridsať sekúnd. O to lepšie však fungujú, keď ich správne zaradíte do svojho bojového rytmu.
Bossovia
Bossovia sú podľa mňa jednou z najsilnejších častí hry. Tu sa všetko, čo sa počas bežných súbojov učíte, zrazu spočíta. Protivník má vlastné tempo, útoky a okná na protiútok. Keď sa vám podarí prečítať jeho pohyb a v správnej chvíli vykonať Issen, hra vám dá presne ten krátky moment satisfakcie, kvôli ktorému človek hrá akčné hry. Je však dôležité osvojiť si túto mechaniku, pretože bez nej môže nejeden raz dôjsť na frustráciu. Musím však mať aj výhradu, keďže dôjde na situácie, kedy vývojári zrecyklovali bossov a naservírujú vám ich v rámci priechodu opakovane. A to je škoda, hoci ich dizajn je naozaj podarený.
Mierne proti prúdu
Way of the Sword nie je klasický open world. A úprimne za to autorom ďakujem. Hra má prevažne lineárnejšiu štruktúru, no zároveň ponúka väčšie oblasti, vedľajšie úlohy, tajomstvá a možnosti, ako sa do niektorých miest vracať. Toto je podľa mňa rozumný kompromis. Nemusíte tri hodiny jazdiť na koni cez prázdnu krajinu len preto, aby ste nazbierali 47 ikoniek na mape.
Na druhej strane však hra niekedy až príliš očividne používa modernú štruktúru choď tam, vyčisti toto, nájdi materiál, vráť sa späť. A práve tu vidím priestor na zlepšenie. Vedľajší obsah nie je zlý, to vôbec netvrdím, ale nie všetko je rovnako zaujímavé ako hlavná cesta. Hra je najsilnejšia vtedy, keď vás tlačí dopredu a nechá vás vstúpiť do ďalšieho nádherne spracovaného súboja.
RE Engine opäť ukazuje svaly
Onimusha: Way of the Sword je ďalšou ukážkou toho, že tento engine už dávno nie je iba technickým základom pre Resident Evil. Japonsko vyzerá nádherne. Drevené stavby, chrámy, mokré kamene, vegetácia, osvetlenie, krv na čepeli či démonické deformácie, to všetko pôsobí dostatočne detailne na to, aby ste si občas zabudli, že za pár sekúnd budete pravdepodobne niekomu odsekávať hlavu.
Veľmi dobre funguje aj kontrast medzi historickou architektúrou a démonickou nákazou. Capcom navyše pri tvorbe prostredia konzultoval aj predstaviteľov historických a kultúrnych pamiatok, aby lokácie pôsobili čo najvierohodnejšie. A potom príde Genma a celé historické Japonsko sa zmení na nočnú moru.
Zvuk a atmosféra
Grafika môže byť akokoľvek pekná, ale bez zvuku by polovica atmosféry zmizla. Našťastie, tu Capcom opäť nesklamal. Zvukové efekty mečov sú výrazné, zásahy majú váhu a hudba vie pracovať s napätím bez toho, aby vám neustále kričala do ucha, že sa práve deje niečo epické. A potom príde ticho. Krok po drevenej podlahe. Zvuk dažďa. Vzdialené zvuky mesta. Niekde v diaľke niečo, čo rozhodne neznie ako človek. Takéto momenty robia Onimusha tým, čím má byť. Nie je to totiž iba akčná hra. Je to samurajský horor.
PC verzia na ROG Ally X
A teraz jedna časť, ktorá ma zaujímala možno ešte viac než samotná grafika. PC verzia na ASUS ROG Ally X. Pretože jedna vec je rozbehnúť hru na desktopovej zostave a druhá je dostať ju do handheldu. A Way of the Sword rozhodne nepatrí medzi technologicky nenáročné tituly. Moderný RE Engine dáva mobilnému hardwaru poriadne zabrať a pri handhelde je preto potrebné robiť kompromisy.
Na ROG Ally X treba k nastaveniam grafiky pristúpiť pragmaticky. Rozumné vyladenie detailov a upscaling dokážu dostať hru do podoby, ktorá na menšom displeji stále vyzerá veľmi dobre a zároveň ponúka dostatočne plynulý zážitok. A to je pri Onimusha: Way of the Sword obzvlášť dôležité. Súboje sú rýchle a presné. Ak vám začne výkon výraznejšie kolísať práve počas náročnejšieho súboja, okamžite to cítite. ROG Ally X však ukazuje, že moderný handheld už nie je iba stroj na indie hry a staršie AAA tituly.
Je to totiž úplne legitímny spôsob, ako si Way of the Sword zahrať. A možno ešte lepší. Pretože predstava, že ležíte večer v posteli a po dvadsiatich minútach zistíte, že „ešte jeden súboj“ znamená ďalšiu hodinu, je presne ten typ handheldového nebezpečenstva, ktoré poznáme všetci. Pre niekoho dokonca môže byť ešte lákavejšie ležať s handheldom v ruke na pláži a vychutnávať si takto skvelý titul za sprievodu šumu mora, ako som mal zhodou okolností možnosť recenzovať hru ja. Tak či onak, vývojári si zaslúžia pochvalu za optimalizáciu a ASUS zase za tak skvelý handheld.
Čo sa nepodarilo úplne
Vysoké hodnotenie však neznamená dokonalosť. Najväčším problémom je podľa mňa nerovnomernosť obsahu mimo hlavnej línie. Keď hra ide naplno, je fantastická. Súboje, bossovia, atmosféra, vizuál a postupné odhaľovanie sveta fungujú veľmi dobre. Potom príde vedľajšia aktivita, ktorá pôsobí ako povinná výplň. Niektoré časti sveta mohli byť využité lepšie a občas máte pocit, že modernizácia značky priniesla aj niekoľko prvkov, ktoré v skutočnosti nepotrebovala.
Menším problémom môže byť aj tempo na začiatku. Hra si chvíľu hľadá správny rytmus a jej najlepšie systémy sa naplno prejavia až neskôr. Ale keď sa rozbehne, vtedy už katanu nepustíte.
Kvalitné ostrie
Onimusha: Way of the Sword je návrat, ktorý som od Capcomu chcel vidieť. Nie preto, že by som potreboval ďalšiu nostalgickú jazdu do éry PlayStation 2. Ale preto, že Onimusha má stále vlastnú identitu a čaro. A to je v dnešnej záplave akčných hier s mečmi mimoriadne dôležité. Capcom totiž nevzal pôvodnú značku, neobliekol ju do moderného kabáta a nepovedal hotovo. Namiesto toho zachoval jej základné prvky ako Oni, Genma, Issen, démonov, krv, samurajov a zvláštnu kombináciu histórie a fantasy, pričom okolo toho postavil modernú akčnú hru.
Miyamoto Musashi je navyše výbornou voľbou hlavného hrdinu. Je to historická osobnosť, ktorá sa do sveta Onimusha hodí takmer dokonale, a jeho vizuálne spojenie s Toshiro Mifunem je krásnou poctou japonskej filmovej tradícii.
Najväčším tromfom však zostáva boj. Keď sa vám podarí správne načasovať protiútok, nepriateľ sa na okamih zastaví, kamera dramaticky zdôrazní zásah a vy viete, že ste to trafili presne tak, ako ste mali, Way of the Sword vám pripomenie, prečo sú samurajské hry také návykové.
Nie je to dokonalá hra. Niektoré vedľajšie aktivity sú slabšie, tempo občas zakopne a technická náročnosť nebude vyhovovať každému, hoci optimalizácia je sa mňa výborná. Základ je ale pevný ako kvalitne vykovaná katana. Som rád, že Onimusha je späť. A čo je najdôležitejšie, nemusí sa za svoj návrat hanbiť, skôr naopak.
