Akčné hry z pohľadu prvej osoby si od vydania prvého dielu série Doom prešli poriadne dlhou cestou. Mnoho hier prispelo svojou troškou k zadefinovaniu tohto žánru, ako ho dnes poznáme. Hoci sa toho od prvých doomoviek mnoho zmenilo, jadro žánru ostáva stále vo veľkej miere nezmenené. Vaša postava alebo postavy likvidujú hordy nepriateľov vo vymyslených ale aj históriou inšpirovaných kulisách. Tieto hry sú dnes často hodnotené najmä na základe svojej grafiky, no ich jedinečnosť často spočíva v niečom inom, než je úroveň detailov textúr či tieňov. Základom týchto hier je ich hrateľnosť, ktorá spočíva v plynulom a často svižnom pohybe, no hlavne v dobrom pocite zo streľby. Aj kvôli tomu sa viacero herných štúdií vrátilo k dnes už zastaralej grafike, čo sa však snažia vykompenzovať zaujímavými nápadmi a nostalgickou hrateľnosťou. Jedným z týchto štúdií je aj MAETH, ktoré svoj zrak skôr uprelo ku koncu 90. rokov a začiatku nového tisícročia. Čo preniesli do svojho najnovšieho titulu SPRAWL zero. Či sa im tento ťah vyplatil, to sa dozviete v nasledujúcej recenzii.
Recenzovaná verzia: PC
Štúdio MAETH nám univerzum SPRAWL-u predstavilo už pred viac než troma rokmi v rovnomennej hre, ktorá je dodnes vnímaná hernou komunitou viac-menej pozitívne, aj keď si vyslúžila len pomerne malý počet hráčov. Priznám sa, že aj mne samému táto hra v dobe vydania unikla, no aj napriek tomu som sa rozhodol dať SPRAWL zero šancu. Na rovinu poviem, že ma trailer či ilustračné obrázky nejako extra nezaujali. Proti retro štylizácii nemám ktovieaké výhrady, no prelom tisícročí bol aspoň za mňa dosť o experimentoch na poli videohier, kedy sa dosť improvizovalo s možnosťami grafiky, z čoho často skôr boleli oči. Aj preto som sa do SPRAWL zero púšťal s dosť veľkou dávkou nedôvery. Jeho autori síce tvrdia, že sa hra inšpirovala titulmi zo začiatku 21. storočia, no zároveň tvrdia, že sa má v mnohých ohľadoch podobať hororovej sérii F.E.A.R., čo si trochu oponuje. V prvom rade ide o to, že ich samotný počin skôr pripomína hry ako Quake 2 či prvý Half-Life, než sériu F.E.A.R.
Napriek tomu som však dal hre šancu, čo rozhodne nebola chyba, keďže SPRAWL zero nemôžete posudzovať len na základe jeho úrovne grafických detailov. Zároveň však porovnávanie práve so sériou F.E.A.R. je taktiež trochu prehnané a možno až trochu klamlivé zo strany autorov SPRAWL-u. Napriek trochu odlišnému poslednému dielu série bol F.E.A.R. vždy taktickou strieľačkou, kde sa vám Rambo štýl hrania nie vždy vyplatil, keďže nepriatelia vo veľkej miere spolupracovali a využívali prvky prostredia, aby sa kryli alebo vás zahnali do kúta. Práve s týmto aspektom pracuje aj SPRAWL zero. Teda aspoň to tvrdí, no nie je to úplne pravda, keďže interakcií s prostredím je v hre minimum, a tak sa nepriatelia na vás takmer vždy ženú skôr v hordách, než v taktických skupinách. Ešte tak v úvode môžete mať pocit, že nepriatelia ako tak spolupracujú, no v neskorších fázach hry sa tento element úplne vytratí a vy tak budete len prerážať ďalšiu a ďalšiu vlnu blížiacich sa protivníkov.
Vráťme sa však na chvíľu na začiatok a povedzme si, čo to SPRAWL zero vlastne je. Nuž, v duchu ide skôr o old-schoolovo ladenú strieľačku, ktorá sa v mnohých ohľadoch môže radiť k boomer shooterom, no v tomto by som mal niekoľko výhrad, keďže hra je síce pomerne rýchla, no pohyblivosť vašej postavy je v mnohých ohľadoch obmedzená, čím hra pred vás stavia mnoho prekážok, čo je zrejme snaha o štipku taktizovania v priebehu boja. Hra nás však zavedie do dystopického sveta, ktorý už poznáme z rôznych iných futuristicky ladených filmov či hier. Svet je vo veľkej miere rozdelený na chudobných a bohatých, pričom, samozrejme, tí bohatí ovládajú svet v podobe Junty, ktorá vedie vojnu o moc s náboženskou skupinou IMAGO-DEI. A práve na účely tohto boja vyvinuli supervojakov, kyberneticky upravených jedincov s rôznymi schopnosťami, ktorých posielajú ako komandá na vysporiadanie sa s problémami.
Vy sa tak stávate jedným z týchto supervojakov, ktorý je označovaný len ako Päť. (Je vcelku zaujímavé, že si zvolili práve túto číslovku, ktorá mi hneď pripomenula slávneho robota číslo 5, s ktorým má herná postava aj nejakú tú spojitosť.) Čaká vás tak boj s náboženskou sektou, na ktorej čele stojí Silas, ako jej najvyšší vodca. Napriek tomu, že Junta v tomto prípade figuruje ako organizácia, ktorá vládne železnou rukou a chudoba je jej v podstate ukradnutá, tak IMAGO-DEI sú fanatici, ktorí sa neštítia použiť chemické či atómové zbrane, aby dosiahli svoj cieľ. Hlavný príbeh je dosť diskutabilný, hoci má hra aj niekoľko zaujímavých momentov, ktoré sa stávajú ústrednými bodmi vášho postupu. Napriek niekoľkým herným zvratom však až do konca hry zostáva cieľom Päť zastaviť šialeného Silasa.
Príbeh je síce len okrajovou zložkou hry, no napriek tomu neurazí a v určité momenty si nad ním možno aj budete trochu lámať hlavu, keďže autori si veľmi nepotrpia na detaily. O svete SPRAWL-u a aktuálnych udalostiach sa dozviete len z tabletov, ktoré sú v podstate zberateľskými predmetmi spolu s fragmentmi. Fragmenty však nie sú len zberateľskými predmetmi, aby ste v hre strávili viac času a prehľadali v nej každý kút, ale majú aj svoj účel. Po jej dohraní sa vám odomkne režim New Game+, v ktorom si za fragmenty môžete odomknúť modifikátory, ktoré vám v podstate zvýšia náročnosť mnohými obmedzeniami a postihmi. Takto si môžete zopakovať už odohrané herné úrovne, aby ste získali čo najviac bodov s aktivovanými modifikátormi. Je to zaujímavý dodatok, hlavne keď preferujete výzvy, aj keď ho nie každý ocení. Náročnosť hry je príbeh sám o sebe. V prvom rade je potrebné si všimnúť, že prvá a zároveň predvolená náročnosť je tá najťažšia. Odporúčam siahnuť po tej druhej a vydať sa zlatou strednou cestou, keďže vám hra aj na tejto náročnosti, hlavne ku koncu, dá už trošku zabrať. Celkovo však hru zdoláte za nejakých 8-10 hodín. Čo neurazí, no čakal som trochu viac.
SPRAWL zero sa vás však pokúsi zaujať najmä svojou hrateľnosťou. Tá je postavená najmä na špeciálnych schopnostiach vojaka Päť, či už ide o spomalenie času, štít na odrážanie projektilov alebo super silu. Jadro hrateľnosti však spočíva na neexistencii tradičných inventárov, kedy v podobných hrách môžete uniesť všetky dostupné zbrane alebo aspoň niekoľko z nich. V tomto prípade máte k dispozícii len vaše päste, zbrane získavate z padlých nepriateľov, no máte k dispozícii len jeden zásobník, ktorý keď miniete, zbraň môžete zahodiť a musíte získať ďalšiu. Našťastie, si však zbrane môžete priťahovať, takže v priebehu boja vám takmer nikdy nedôjde munícia. No musíte počítať s tým, že neustále budete mať v rukách inú zbraň, a tak budete musieť improvizovať podľa toho, čo máte práve k dispozícii. V hre figuruje až neuveriteľné množstvo zbraní, ktoré sú rozdelené do niekoľkých úrovní podľa ich sily. Zbrane sa tak stávajú najzaujímavejším prvkom hry, no zároveň majú aj veľký dopad na váš priechod hrou. Často tak nezáleží na vašich hráčskych schopnostiach, ale na tom, akú zbraň máte aktuálne k dispozícii. Niektoré z nich sú až také mocné, že sa nimi doslova presekáte cez hordy nepriateľov (a to nemyslím len katanu).
O technickom stave SPRAWL zero sme si už niečo málo povedali, no rozoberme si ho trochu detailnejšie. Ako som už spomínal, úroveň grafických detailov vás zrejme veľmi neohúri. Osobne sa mi viac pozdáva grafika z pôvodného SPRAWL-u, než to, čo zvolili tentokrát, preto úplne nerozumiem tejto voľbe. Napriek tomu, že v hre narazíme na mnoho rôznorodých nepriateľov, tak kvôli grafike mnohí vyzerajú dosť podobne, a to nehovorím o level dizajne, ktorý trpí o to viac. Hoci sú herné mapy vcelku nápadité, ich časti sa neustále opakujú a k tomu vás hra často núti prejsť celou mapou, aby ste sa následne vracali na jej začiatok, čo len umelo predlžuje hernú dobu. Druhá polovica mi prišla v tomto nápaditejšia a záver vás presunie do takých miest, aké by ste tu určite nečakali. K optimalizácii sa asi netreba ani vyjadrovať, keďže na dnešné pomery sú hardvérové požiadavky dosť nízke. Pochválil by som však zvukovú stránku, najmä hudbu, ktorá vás bude sprevádzať naprieč súbojmi. Technický stav je tak vo veľkej miere vecou vkusu, takže sa v ňom veľmi ťažko hľadajú pozitíva či negatíva.
Zo SPRAWL zero mám po odohraní jemne zmiešané pocity, ktoré sú vo veľkej miere ovplyvnené tým, že som sa úplne nestotožnil s vizuálnym spracovaním. No nebudem si protirečiť s úvodom tejto recenzie, kde som za základ takýchto hier označil hrateľnosť, ktorá je v tomto prípade takmer bezchybná. Až do konca príbehu som sa pri hre bavil a musím vývojárov pochváliť za to, že prakticky do konca prinášali vždy niečo nové, vďaka čomu sa ani nedostavil stereotyp. Ak ste fanúšikom takýchto titulov a radi sa občas vraciate k starším kúskom, SPRAWL zero vás určite neurazí. Práve naopak a k tomu vám ešte dopraje poriadnu dávku nostalgie.
