Na Stupid Never Dies som bol zvedavý od momentu, keď som mal možnosť vidieť trailer počas decembrových Game Awards. Hra možno neukázala veľa zo svojej hrateľnosti, zato však predstavila príbeh lásky, aký sme tu ešte nemali. Komediálny tón vzťahu medzi Davym a Julie mal skutočne svoje čaro a navyše ho dopĺňala veľmi chytľavá rocková skladba. S napätím som teda očakával vydanie a keď konečne prišlo, venoval som hre všetok svoj čas. Naplnila moje očakávania?
Recenzovaná verzia: PC
Hlavným hrdinom je zombie chlapec menom Davy. Toho hlad zavedie do starého obchodného domu, v ktorom objaví žiariace vajce. Bez akéhokoľvek váhania ho okamžite zje, aby sa nasýtil. V tej chvíli ešte ani netuší, že práve tu sa začína jeho veľké dobrodružstvo. Ako jediný sa totiž bude môcť postaviť kráľovi démonov KOMovi, ktorý získal nad ľudstvom nadvládu a chce ho úplne vyhladiť. Davy sa však na túto misiu vydáva z trochu iných dôvodov, než by sa očakávalo. V mrazáku obchodu so zmrzlinou totiž objaví telo zmrznutej Julie, do ktorej sa na prvý pohľad zamiluje. Na jej záchranu však bude musieť podniknúť nebezpečnú výpravu do podzemia a Davy toto riziko ochotne podstúpi. O svoj život totiž prišiel už dávno a teraz sa navyše stal aj nesmrteľným. Teda ideálna kombinácia.
Hneď na úvod môžem s veľkou spokojnosťou konštatovať, že najdôležitejšie elementy sú spracované skutočne na jednotku. Reč je predovšetkým o príbehu a humore. Stupid Never Dies je presne tou komediálnou romantikou, akú som očakával a navyše ju obohacuje niekoľko kreatívnych nápadov, ktoré z nej robia skutočný zážitok. Jedným z nich je napríklad skutočnosť, že na cestu do sveta démonov sa musíte spláchnuť. To je veľmi originálne a vtipné. K celkovému dojmu však výrazne prispievajú aj postavy, ktoré sú veľmi dobre napísané.
Davy je od prvého momentu veľmi sympatický a obdivoval som, koľko toho dokáže pre lásku obetovať. Lásku, ktorá mu možno ani nebude opätovaná. Dr. Frank ma svojimi reakciami tiež dokázal neraz pobaviť, pričom tak trochu potvrdzuje teóriu, že príliš inteligentní ľudia bývajú občas poriadne svojskí. V niektorých aspektoch mi dokonca pripomínal doktora Emetta Browna z Návratu do budúcnosti. Potom je tu Acelino, ktorý sa s Davym dokáže vždy perfektne doťahovať a robiť si z neho srandu. Niekedy aj vzájomný dešpekt môže viesť ku kvalitným debatám. Ďalej tu máme Bessie, zombie na motorke, ktorá vo svojom bistre pripravuje tie najlepšie burgery. Vďaka nim Davy získava potrebnú silu a lepšie schopnosti a navyše vás na ceste z podsvetia vždy dovedie domov. Či už ako víťaza, alebo porazeného. A napokon je tu zábudlivý kamenný chrlič Goyle, ktorý vám slúži ako najbližší poradca počas prechádzania jednotlivých poschodí podsvetia. Netreba však zabudnúť ani na Julie, o ktorej sa toho počas hry dozvieme celkom veľa. Máme tu aj jej sociálne siete, ktoré nám prezradia niečo o jej živote a vzťahoch. No bez toho, aby som zachádzal do príliš veľkých spoilerov, môžem povedať, že v príbehu zohrá ešte pomerne dôležitú úlohu.
Zaujímavé postavy však stretnete aj mimo svojho tímu. Za najvýraznejšiu z nich považujem motorkárskeho démona s gitarou Boba Dullahana. Ako osamelý vlk vo svete démonov, ktorý stojí úplne sám proti KOMovi, prináša do hry poriadnu dávku energie. Ústredný antagonista KOM má rozhodne tiež čo ponúknuť. Spôsob, akým sa mu podarilo takmer vyhubiť ľudstvo, zjednotiť démonov a uskutočniť svoj plán, sú všetko prvky, vďaka ktorým je už len jeho samotná existencia pre mnohých hrozbou. A potom má pod sebou ešte svojich generálov, ktorí takisto vedia zaujať. Aj keď je Surtr viac svalov než inteligencie, taký upírsky lord Dragul je skutočne postavou, v ktorej sa ukrýva určitá elegancia. Takto si predstavujem kvalitne spracovaného protivníka.
Netreba zabúdať ani na poriadnu dávku situačného a vizuálneho humoru. Fakt, že Davy na povrchu rozpráva a pohybuje sa pomaly ako zombie, no keď prenikne do podsvetia, vráti sa mu energia a dokáže rozdávať poriadne päste, je sám osebe zábavný. Rovnako je zábavné sledovať ho, ako sa vozí na rombe, aby sa mohol rýchlejšie pohybovať, alebo počúvať niektoré jeho hlášky. Jeho hlúposť sa síce nezaprie, no zároveň je cítiť, že srdce mal vždy na správnom mieste. Komické situácie vznikajú aj vtedy, keď má kľúčovú informáciu práve Goyle. Jeho skleróza sa totiž prejavuje vždy v tých najpodstatnejších momentoch.
Prejdime však k samotnej hrateľnosti, ktorá so sebou prináša niekoľko zásadnejších problémov. Než sa k nim však dostanem iba dodávam, že jej základ je spracovaný skvelo. Akcia je plynulá, Davyho päste a kopance je radosť sledovať a keď sa zahryzne do nepriateľa, aby si doplnil zdravie, ide o efektívny spôsob, ako si poradiť s protivníkmi. Zaujímavým prvkom súbojového systému je aj Stupid Parry, pomocou ktorého dokáže Davy odraziť prichádzajúci útok a vytvoriť si priestor na protiútok. Pri úspešnom odrazení špeciálnych útokov navyše dokáže protivníka omráčiť a odhaliť jeho jadro. Okrem toho hra ponúka veľkú variabilitu nepriateľov s rôznymi schopnosťami a slabinami a aj to dokáže súboje príjemne ozvláštniť. A napokon je tu ešte Davyho superschopnosť – „style eat“.
Práve toto je absolútny vrchol celej hry z pohľadu hrateľnosti. Davy dokáže protivníkov poraziť, zjesť jadro ich schopností a následne ich sám využívať. Celkovo sa tak môže premeniť až na desať rôznych príšer a disponovať ich schopnosťami. Či už ide o vlkodlaka, harpyu, golema, licha, upíra, kyklopa, snežnú vílu a podobne. Hre to dodáva niečo unikátne a zároveň zabezpečuje, že každá návšteva podzemia bude predsa len v niečom odlišná. Ak by som mal vybrať svoje obľúbené formy, na prvé miesto by som zaradil vlkodlaka pre jeho rýchlosť a efektívny boj zblízka, snežnú vílu vďaka jej schopnosti zmraziť protivníka a golema pre jeho silu a odolnosť. Počas boja ich navyše môžete pomerne rýchlo a šikovne striedať. Každá podoba (vrátane Davyho v jeho zombie forme) disponuje určitými schopnosťami, ktoré môžete v súbojoch využiť. Samostatnou kapitolkou sú ešte súboje s bossmi, ktoré sú takisto vynikajúce. Práve počas nich dokážete najlepšie využiť jednotlivé bojové štýly, čo vedie k skutočne unikátnym stretom. Či už ide o Wyverna, snehovú kráľovnú, Afreeta, grófa Vlada alebo mnohých ďalších. Navyše vám Bessie za každého porazeného bossa dokáže pripraviť špeciálny burger, ktorý po opätovnom stretnutí s ním určite oceníte.
Na jednotlivé súboje sa však môžete aj celkom solídne pripraviť. Acelino vám dokáže vyrobiť užitočné vylepšenia, Bessie prostredníctvom svojej kuchyne zase zlepšuje jeho talenty a keď sa vám podarí v obchodnom dome otvoriť zmrzlináreň, môžete natrvalo vylepšiť aj svoje základné schopnosti. Prípadne si zabezpečiť ďalšie výhody, ako sú silnejšie útoky, rýchlejší postup alebo dokonca viac času. Práve ten je však jednou z najväčších prekážok celého titulu.
Nerozumiem tomu, prečo máte vyhradený čas, aby ste sa dostali na najnižšie poschodie podsvetia. V prvom rade to vytvára na hráča zbytočný tlak, aby sa snažil cez jednotlivé poschodia dostať čo najrýchlejšie, a nedovoľuje mu poriadne preskúmať okolie. Je mi jasné, že rýchla akcia má svoje kvality a práve tento stres ma často motivoval, aby som sa pustil do protivníkov hlava-nehlava. No zároveň sa mi občas stalo, že som sa v leveli zasekol na niečom nepodstatnom a prišiel tak o cenné sekundy. V prípade, že vám čas vyprší, Davy síce automaticky nezomrie, no začne postupne strácať zdravie a obraz sa čoraz viac zahmlieva. Pokojne si teda myslím, že hra sa mohla zaobísť aj bez tohto aspektu.
Ďalšia vec, ktorá ma na hre trochu mrzí, je skutočnosť, že hoci profesor ukladá všetky podstatné údaje o jednotlivých príšerách do svojej databázy, nemôžete ich prakticky využiť na nič iné než na ich preskúmanie. Nebolo by lepšie, keby sme si na začiatku každého vstupu do podsvetia mohli zvoliť, akým štýlom sa chceme vysporiadať s jednotlivými prekážkami, a následne v ňom pokračovať? Prípadne by sme sa mohli rozhodnúť pre zmenu v momente, keď narazíme na nepriateľa, ktorého schopnosti nám môžu vyhovovať o niečo viac. Namiesto toho je hra postavená predovšetkým na šťastí a náhode.
Nikdy totiž vopred neviete, s akými protivníkmi sa stretnete a aké schopnosti budete mať k dispozícii pri svojom finálnom súboji. Davy síce môže získať bojové štýly jednotlivých nepriateľov, no ponechať si ich môže maximálne počas prechodu tromi poschodiami. Chápem, že je to dané roguelite prvkami, no ovládanie upíra alebo ohnivého ducha mi tu vonkoncom neimponovalo. A hoci máte možnosť skúšať jednotlivé podoby v tréningovej aréne, úplne som nepochopil, ako niektoré z nich správne využívať. Je to dané aj tým, že hra je svojím súbojovým systémom ďaleko viac prispôsobená boju zblízka a rýchlosti. Možnosť vyskúšať si množstvo rôznych podôb je síce zaujímavá, no ich neustále striedanie môže byť aj na škodu. Keď si totiž konečne osvojíte bojový štýl, ktorý vám vyhovuje, len ťažko sa budete chcieť vzdať jeho schopností a začínať s ďalšími odznova.
Ďalšou stránkou roguelite prvkov, ktorá si zaslúži pozornosť, je repetitívnosť jednotlivých priechodov hrou. Aj v tomto smere som sa totiž občas stretol s podobnými problémami ako počas hrania Fright Train. Lokality, ktoré navštívite, sa budú neustále opakovať a budete striedať niekoľko máp stále dookola. Je však dôležité dodať, že Stupid Never Dies postupne prináša do hry nové prostredia, protivníci sa neustále obmieňajú a počas každej cesty do podsvetia tak nebudete mať pocit, že robíte stále to isté v úplne totožnom štýle. Tvorcovia sa snažia prinášať rôzne variácie a hoci sa určitá repetitívnosť v hre prejavila, nebola až taká výrazná, ako som pôvodne očakával.
Celkovo som počas hrania dospel k názoru, že keby tvorcovia celý projekt poňali viac príbehovo, nechali Davyho ako zombieho neustále sa vyvíjať, odstránili časové prekážky a spracovali jeho dobrodružstvo viac ako klasické RPG alebo prípadne kvalitnú TPS v štýle moderných hier Tomb Raider, išlo by o nezabudnuteľný titul. Tieto prekážky pritom zjavne bránili viacerým hráčom, aby si ho mohli plnohodnotne užiť, čo už stihli dať viacerí celkom jasne najavo prostredníctvom svojich recenzií.
Predsa len však musím ešte niečo vyzdvihnúť, a tým je vizuálny štýl a soundtrack. Hudba v Stupid Never Dies je absolútne excelentná. Už v úvode som vyzdvihol spoločný hit Davyho a Julie, no ten nie je jedinou kvalitnou skladbou. Hudba je vynikajúca aj počas súbojov s bossmi, ktorých skladby si následne odomknete vo svojej hudobnej knižnici a môžete sa k nim kedykoľvek vrátiť. Čo sa vizuálneho štýlu týka, ten veľmi dobre korešponduje s humorným tónom, ktorý má hra v sebe zakomponovaný. Dizajny príšer sú vydarené, jednotlivé prostredia majú svoju hĺbku aj čaro a keď Davy aktivuje svoju superschopnosť a celý súboj premení na rave party, ide o skutočný vizuálny zážitok. V tomto smere skutočne nemám veľmi čo kritizovať. Hra okrem toho kombinuje viacero vizuálnych štýlov, kde sú niektoré udalosti spracované formou upravených fotiek. Tento štýl využíva aj pri Davyho predstavách o rande s Juliou. Pri predstave nového protivníka mu doslova hra urobí jeho vlastnú kartu so svojim menom a nakoniec tu máme tradičný farebný 3D vizuál počas hry samotnej. Rešpekt voči animátorom za to, že toto všetko spojili dokopy v jeden celok.
V jadre platí, že Stupid Never Dies má svoje kvality a rozhodne ma dokázala zabaviť na niekoľko hodín. Ocenil som tiež skutočnosť, že si hra zapamätala aj môj progres z demoverzie, takže som mohol následne pokračovať tam, kde som skončil. Takéto maličkosti vždy potešia. No hoci by som hru najradšej vychválil do nebies, musím zároveň skonštatovať, že spomínané prekážky v rámci hrateľnosti mi často bránili v tom, aby som si ju plnohodnotne užil. Neustále som si kládol otázku, či by nebolo lepšie, keby z nej tvorcovia urobili klasické RPG s väčším dôrazom na celkový príbeh. Mali by sme tu hru, na ktorú by som ešte dlho spomínal. Takto ide o titul, ktorý som si v jadre užil, no rozhodne mal potenciál zažiariť oveľa výraznejšie.
