Po dlhých siedmich rokoch dorazil nový Ace Combat. Jeho predchodca niesol názov Skies Unknown, pričom zožal komerčný aj kritický úspech. V podstate je možné povedať, že túto sériu dostal do širšieho mainstreamu, dokonca i k hráčom, ktorí ju dovtedy nepoznali. Wings of Theve naň nadväzuje, no snaží sa vylepšiť všetky aspekty mimoriadne úspešného súrodenca. Ovácie sú obrovské, hype nemalý, no doručili autori aj žiadanú kvalitu?
Recenzovaná verzia: PlayStation 5
Značka Ace Combat minulý rok v podstate oslávila tri dekády svojej existencie. Pôvodne začínala ešte ako Air Combat, no už pri druhom dieli sa oficiálne premenovala na názov, s ktorým sa neskôr preslávila. Od počiatku išlo o bojové simulátory, pričom jednotlivé diely získali obrovskú popularitu na staručkých konzolách PlayStation.
Dlhodobo išlo o exkluzivitu, avšak neskôr sa séria presadila aj na ďalších konkurenčných platformách. Dnes vychádza i na osobných počítačoch a pomerne neočakávane rozšírila svoje renomé nad rámec veľmi úzkej a špecifickej cieľovej kategórie hráčov. Ja sám som do nej ešte pred zhruba mesiacom nepatril.
V každom prípade trailery a úvodné recenzie ma o kvalitách okamžite presvedčili. A tak som si podobne ako postavy z hry povedal: teraz alebo nikdy. Ako teda Wings of Theve pôsobí na niekoho, kto je nielen nepobozkaný akýmkoľvek predchádzajúcim dielom, no zároveň nikdy príliš neinklinoval k tomuto nezriedka neprístupnému žánru? Samého ma prekvapilo, že mimoriadne pozitívne.
War. War never changes
Samotný začiatok rozprávania je pomerne rozvláčny a trvá dobrých dvadsať minút, než sa k reálnemu hraniu dostanete. Predstavujú sa postavy, pochmúrny svet a aj nie celkom typický koncept príbehu, ktorý je v zásade postavený na budovaní klamlivého mýtu.
Ako ústredný aktér de facto preberáte pozíciu dokonalého a neomylného pilota. Jeho hlavnou a najdôležitejšou úlohou je pozdvihnúť morálku v tuhej vojne medzi fiktívnymi krajinami Sotoa a Usea. Tohto pomyselného ducha živí armáda a bez zákulisných politických hier by nikdy nemohol jestvovať.
Práve budovanie štatútu „falošnej“ legendy a fakt, že prispievate k nespochybniteľnej propagande, zaujímavým spôsobom ozvláštňuje inak pomerne štandardný dej. V rámci neho ma omnoho viac bavili presahy s našou ozajstnou realitou, než prezentované dianie.
To sa väčšinou skladá z výkladu nadchádzajúceho plánu, niekoľkých dialógov venujúcich sa bežnému životu pilotov a následnej realizácie boja. Táto schéma sa pritom opakuje neustále bez výraznejšej variácie, takže vo finále sa už cítite mierne uťahane.
Existenciálne otázky o zmysle bojovania, jeho zradnosti, vplyve na ľudí v civile i vojakov ma nezriedka prinútili zamyslieť sa a komparovať ich s globálnym stavom súčasnej civilizácie. Takže áno, tvorcovia pomerne dômyselne miešajú fikciu a skutočnosť, avšak misie ako také a to, čo sa deje medzi nimi, na mňa pôsobili slabšie.
Nová doba
Čítal som v domácich i zahraničných recenziách, že mnohých hráčov príbeh a hlavne jeho postavy dosť výrazne tiahli. Ja sa musím priznať, že som k nim nemal možnosť preniknúť. Strávime s nimi iba veľmi malý fragment času a hoci je pravdou, že sa rozprávajú aj počas bitiek, tieto informácie vnímate len pasívne a pretečú vám cez ucho rýchlejšie ako gin cez lievik.
Nejakým spôsobom ich registrujete, no vo výsledku z nich nič nemáte, keďže ich nedokážete vstrebať. V misiách sa ani poriadne nerozhliadnete a už riešite rozličné hrozby, sledujete mapu a pripravujete sa na najbližší útok. Dialógy sú v tomto ohľade skutočne na druhej koľaji.
Pri hre sa mi však stala aj jedna neočakávaná vec, ktorá priamo s frenetickosťou súvisí. Tradične si totiž púšťam východné tituly s japonským alebo čínskym dabingom, nezriedka mi príde autentickejší a o niekoľko úrovní lepší. Ace Combat 8 sa stal výnimkou.
Myslím, že ešte nikdy predtým som v titule od vývojárov z krajiny vychádzajúceho slnka niečo podobné neurobil. Našťastie sa to vyplatilo. A to hneď na niekoľkých frontoch. Nielenže by som nestíhal čítať titulky počas aktívneho pilotovania, zároveň by som z frekventovaných prehovorov vlastne vôbec nič nemal.
Okrem toho v tomto prípade anglický voice acting omnoho lepšie sedí do kontextu diania a jednotliví herci v ňom podávajú silnejší i uveriteľnejší výkon. Obzvlášť teda ústredný duch vytvárajúci filozofický rámec celému rozprávaniu.
Dychberúci zážitok
Ešte počas hrania mi opakovane napadali myšlienky, že by som si práve tento titul rád zahral v sále podporujúcej technológiu IMAX. Mám doma síce obrovskú televíziu a slúchadlá za bezmála štyristo eur, no konkrétne tento projekt by si obrovské plátno a dokonalý priestorový zvuk rozhodne zaslúžil.
Pocitovo vám totiž dáva to, čo sa, aspoň v mojom prípade, podarilo hlavne fantastickému návratu Maverica v podobe druhého Top Gunu. Absolútne vás zarazí do sedačky, sprehádže všetky vnútorné orgány a vypľuje na druhej strane mapy s desiatkami zárezov, čiže zničených lodí, za opaskom.
Hneď ako po prvýkrát vzlietnete, budete sa chcieť vracať do nebies zas a znova. Zároveň je celková zábavnosť v každej ďalšej obrovskej bitke vyššia a výzva intenzívnejšia. Krivka schopností úmerne rastie a aj v prípade, že ste na začiatku amatérsky zelenáč, budete sa musieť naučiť adekvátne obracať a presne strieľať. Myslím to úplne doslovne.
Smrť všade, kam sa pozrieš
Manévrovanie, pálenie z guľometov, vypúšťanie rakiet, uhýbanie sa ofenzíve alebo orientácia v priestore, ktorý je navyše mimoriadne variabilný. Niekedy sneží, inokedy sa na vás valia krúpy dažďa. Nepríjemnou prekážkou sú aj husté mraky.
Zameriavanie v nich funguje horšie a len ťažko si udržíte prehľad o tom, akým smerom práve letíte. Všetko zmienené však prispieva k tomu, že aj relatívne monotónna hrateľnosť je zakaždým nejakým spôsobom ozvláštnená. Obmeny totiž priamo ovplyvňujú váš prístup k bojovaniu a udržiavajú zážitok „fresh“ aj po niekoľkých desiatkach odohraných hodín.
Schopnosť byť dobrým virtuálnym pilotom je základ, bez ktorého sa nepohnete ani o krok. Ide o esenciálnu zručnosť potrebnú na úspešné prežitie, aby ste sa nestali iba ďalším duchom na bojovom poli.
Nezastavujúca jazda
Ak si nebudete dávať pozor, veľmi rýchlo skončíte kokpitom vo vyvýšenej hore, mrazivej vode alebo v nepriateľskej lodi. Niečo podobné predstavuje zaujímavý spôsob prístupu k hrateľnosti, pri ktorom sledujete približne štyri elementy súčasne.
Je mi jasné, že žánroví experti by zvládli pokojne aj viac a tento aspekt ich veľmi neprekvapí. Napriek tomu ma potešilo, ako ma počas celého hrania udržiaval v pozore. Nedával mi priestor myšlienkami odbehnúť niekam inam. Všetky potenciálne hrozby bolo nutné vyriešiť tu a teraz.
Pri priamom pilotovaní teda nenastal jediný moment, keď by som si mohol aspoň na pár krátkych chvíľ oddýchnuť. A to je iba dobre, pretože následne vo vás zostane mimoriadne intenzívny prežitok a pocit zbesilo uháňajúceho kolotoča, ktorý je surový od úvodného vzlietnutia až po finálne pristátie. Takúto vetu môžem povedať, respektíve napísať, len o veľmi malom počte zážitkov z tohto roka.
Mimo kontroly
V krátkosti sa musím pristaviť aj pri ovládaní. Ako nováčik som uvažoval nad tým, akú schému si vlastne vybrať. K dispozícii sú dve. Štandardná a expertná. Keďže obľubujem výzvu, na začiatku som si rovno zvolil náročnejší variant. A toto rozhodnutie sa ukázalo ako správne a pre kvalitu zážitku úplne kľúčové.
Práve ten vám totiž umožňuje získať plnú kontrolu nad každým pohybom, a máte tak detailný prehľad o tom, čo stíhačka v daný moment urobí. Hlavne však rozumiete tomu, prečo sa natáča do ľavej alebo pravej strany, nahor či nadol. Jednoducho ste neustále v plnom velení.
Je nutné si naň zvyknúť? Určite áno, no šikovní hráči s ním nebudú mať výraznejší problém, hoci musím uznať, že spôsob, ktorým bolo občas nutné ovládač držať, je… no, povedzme, že unikátny a ešte nikdy som ho nepoužil.
V každom prípade prostredníctvom tréningových úrovní mi pod rukami prešla aj arkádová verzia ovládania, takže viem vyhlásiť, že je výrazne menej zábavná. Intenzívnosť a dravosť zážitku sa z nej vlastne úplne vytratia a zostane len príliš jednoduchá nuda.
Tá síce bude audiovizuálne pôsobivá, no nezbavíte sa pocitu, že jednotlivé diely puzzle do seba dokonale nezapadajú. Bola by škoda kaziť si ním Ace Combat 8, pretože na pôsobivosti hrateľnosti citeľne uberá.
The Five P’s
Prior preparation prevents poor performance, čiže vo voľnom preklade poctivá príprava zamedzuje priemerným výsledkom. Pre Ace Combat 8 to platí viac než pre iné tituly. Ešte predtým, než sa vydáte do zdanlivo nekonečných nebies decimovať ofenzívu, musíte si vybrať správnu výbavu pre ústrednú postavu a zároveň aj celý váš tím.
Možností a vylepšení je pritom pomerne dosť, postupne si ich odomykáte a relevantne vplývajú na celkový výkon pri akcii. Samotná hra poskytuje pomyselný meter, ktorý označuje, ako veľmi ste na konkrétnu úlohu (ofenzívnu alebo defenzívnu) pripravení.
V prípade, že ho naplníte, nemáte sa v praxi čoho obávať. Prehrať môžete výhradne pre absenciu skillsetu. Samozrejme, rozhodne nejde o najkomplexnejší systém na svete, avšak akčnej hrateľnosti to dodáva dôležitú manažmentovú vrstvu.
Zároveň si počas tejto fázy môžete pozrieť nielen deštrukčný arzenál, no okrem iného aj jednotlivé stíhačky. Jestvuje tu aj možnosť priblíženia a práve tu sa ukazuje detailnosť, s akou vývojársky tím pristúpil k modelovaniu ťažkých železných bombardérov.
Efektívnym piruetám predchádzajú hodiny na cvičisku
Ocenil som, že tutoriál priamo v srdci kampane je relatívne skromný. Nevysvetľuje hranie do zbytočnej hĺbky a v podstate vás oboznámi len s úplnými základmi, pričom detailnejšie k mechanikám preniknete až v centre burácajúceho bojovania.
Lenže následne máte v hlavnom menu príbehu k dispozícii dobrovoľné skúšanie komplexnejších preletov, atakov a taktického používania príkazov pre váš tím. Tie vás už efektívne zasvätia do mechaník, ktorým sa hlavné misie venujú iba letmo.
A ja osobne takýto prístup kvitujem. Nezriedka som z vodenia za ručičku v počiatočných fázach hier mimoriadne frustrovaný, pričom absolútnym (negatívnym) extrémom je v tomto ohľade produkcia Nintenda.
V Ace Combat 8 si môžem získavanie kritických znalostí dávkovať podľa vlastnej preferencie. Vývojári ma nenútili prejsť si úvodným martýriom, čo bolo vo výsledku na prospech veci.
Rozhodne by ste ale „bonusové“ trénovanie pilotovania vynechať nemali, keďže upozorňuje aj na veľmi špecifické prípady a situácie. Je možné, že sa im v hlavnej kampani vyhnete, no určite ich využijete v multiplayerových režimoch. Bojujete tam aj proti skutočným hráčom, ktorí vám nedajú žiadny zostrel zadarmo.
Kolísavé spracovanie
Čo sa týka audiovizuálnej stránky, titul je na tom veľmi dobre. Beží na Unreal Engine 5, no základný PlayStation 5 s ním počas akcie nemá žiadny problém. A to sa v nej nezriedka deje pomerne opulentná divočina, všetko navôkol vybuchuje, vy po protivníkovi strieľate rakety a do toho letíte v šialených rýchlostiach.
Problém je, keď sa prejde na pomyselné cut-scény. Tie sa odohrávajú z pohľadu prvej osoby a väčšinou vyzerajú enormne zasekane, akoby bežali zhruba na síce stabilných, no stále len 20 FPS. Vytvára to zvláštny kontrast. Ten dohromady úplne nefunguje.
Chápem, že do nejakej miery sa autori snažili navodiť pocit filmovosti, očakával by som ale od týchto pasáží plynulejšie fungovanie, ktoré neustále nebije do očí. Chválim však mieru detailov, keďže čisto z pohľadu grafiky sú naozaj krásne.
Ace Combat vždy dominoval v oblasti soundtrackov. Celá séria je legendárna aj vďaka nim, pričom osmička drží krok s minulými dielmi. Ponúka fascinujúce tóny, ktoré podporujú armádny pocit z príbehu a dodávajú mu adekvátnu vážnosť i epiku. V centre bojov zasa dokonale adrenalínovo nakopnú. Prosím, urýchlene ich dostaňte na Spotify.
Turbulencie stúpajú
Vlastne mi tá hra prišla v mnohom fantastická. Dokonca ju považujem za ideálny vstupný bod do série. Priznám sa, že rôzne presahy a referencie na predchádzajúce časti mi určite ušli. Dokázalo to však pokaziť celkový dojem? Ani v najmenšom.
Ace Combat 8: Wings of Theve je krásnym zážitkom, ktorý ťaží maximum z neuveriteľne adrenalínovej hrateľnosti. Tá zaistí, že budete v tých najtuhších bitkách absolútne locked-in a všetko ostatné na niekoľko desiatok minút prestane úplne existovať.
Skutočne som mal podobné pocity snáď len vtedy, keď mi pod rukami (zhruba dekádu dozadu) prešla Souls záležitosť po vôbec prvýkrát. Myslím, že vtedy išlo o prvý Nioh a zhodou okolností naň vyšla recenzia, ktorá je dnes, ak sa nemýlim, už definitívne stratená v digitálnom toku času.
Ten dojem novosti, unikátnosti, ťažkotonážnej surovosti a absolútnej funkčnosti jednotlivých mechanizmov ma neuveriteľne potešil. Samozrejme, fanúšikovia značky sa dočkajú tradičnej kvality, no ja osobne som nikdy nič podobné ešte nehral, a preto neskrývam nadšenie.
Vhodné aj pre neznalcov
Naozaj sa nemáte čoho báť. Hoci ovládanie je občas krkolomné, dá sa naň s trochou cviku zvyknúť, pričom jednoznačne odporúčam náročnejšiu schému expert. Len čo do nej preniknete, máte v podstate dokonalú kontrolu nad stíhačkami, ktorej sa len tak niečo nevyrovná.
Naopak, mierne zaostáva príbeh. Má svoje unikátne a veľkolepé momenty, no prítomní piloti mi boli celý čas v zásade ukradnutí. Nehovoriac o tom, že dávkovanie rozprávania je dosť nekonzistentné.
Výraznejšie moju pozornosť upútalo skôr existenciálne rozjímanie nad podstatou akejkoľvek vojny, smrti a krutého bojovania, ktoré je do príbehu organicky integrované prostredníctvom sprítomneného „ducha“.
Tučná zábava
Áno, obtiažnosť je občas nevyrovnaná a neférová. Niektoré misie sú maniakálne a kampaň je miestami zbytočne natiahnutá, obzvlášť ak ašpirujete na S ranking a chcete rovno zhrabnúť aj platinovú trofej. Inak ale výraznejšie výhrady nemám.
Ide o plnotučný produkt s desiatkami hodín obsahu a monumentálnosťou, akú som snáď naposledy videl pri Death Stranding 2. Aj ten ma prekvapil uveriteľnou fyzikou, pri ktorej každý jeden pohyb cítiť priamo v ovládači.
A vzhľadom na to, že Ace Combat je primárne založený na frenetickom lietaní, každý jeden barrel roll je extatickým momentom aj v prípade, že ho urobíte po päťdesiatykrát. Odteraz som fanúšikom značky a idem dohnať resty minulosti. Za tri dekády sa ich nazbieralo pomerne dosť.
